Vražda Reyny Marroquín alebo O tajomstvách v našich domovoch

Mnohí z nás sú práve v období života, kedy sa obzeráme po novom príbytku. Či už je to výmena bytu za väčší dom alebo naopak, snažíme sa uľahčiť si život a hľadáme čosi menšie a milšie. Alebo ste mladý a čerstvý a hľadáte svoju vôbec prvú nehnuteľnosť. Nádeje, radosti, už teraz plánujete najbližší výlet do Ikey kúpiť si nový BjöRkNäs. Je to nádherný pocit a svet sa zdá byť odrazu tak plný možností. Dnes sa pozrieme na tajomstvá, ktoré sa môžu skrývať i vo vašich nových domovoch. Skôr než si vyberiete miesto snov, kde budú vyrastať vaše deti, kde postavíte psovi búdu, kde budete po letných večeroch popíjať malinové mojito, dobre sa uistite, že váš dom snov neskrýva čosi zlovestné. Vždy si overte od koho svoj budúci domov kupujete. Nechcete predsa hneď začať so zlým džudžu v pivnici.

I Ronald Cohen bol na trhu s nehnuteľnosťami už hodnú chvíľu a konečne sa mu podarilo predať ten nešťastný dom, ktorého sa tak dlho nevedel zbaviť. Budova bola vyprázdnená a pripravená pre nových majiteľov podľa ich želaní. Ron znovu prechádzal nehnuteľnosť, uisťujúc sa, že všetko je v poriadku. Všetky izby sa zdali byť prázdne, dvor bol tiež čistý. Ostávala mu už iba jedna miestnosť. Nový majiteľ mal ešte jednu dodatočnú požiadavku. Aby sa zbavil toho sudu v pivnici. Ronald bol z toho otrávený. A mal zlý pocit. Vedel, že s tým budú problémy.

Po vŕzgajúcich schodoch zliezol do studeného vlhkého priestoru a naskytol sa mu presne ten pohľad, ktorý nechcel. Ron si namrzene povzdychol.

Sud bol tam.

Tá nešťastná kaďa bola v dome už keď sa tam nasťahoval aj s rodinou. Skúsil ňou pohnúť no bola tak ťažká, že to ňou ani nehlo. Tak sa na ňu vykašľal, zahádzal ju náradím a iným haraburdím a s radosťou na všetko zabudol. Teraz sa tomu ale vyhnúť nedalo. Sud musel ísť preč. Ron si ho premeral ako najväčšieho nepriateľa.

Bol veľký, lepkavý a hrdzavý. Dvesto litrový sud polepený vyblednutými varovnými nálepkami. Na poklope bol položený lístok.

Zanechala ho tam sťahovacia služba, ktorú si najal. Podľa nich váha sudu vraj presahuje stopäťdesiat kilogramov a kvôli neznámemu chemickému obsahu ho nemôžu odviesť. Je im to ľúto, no bude si musieť na to zavolať špecialistov.

Ron nahnevane šmaril lístok na zem. Furt musí byť s niečím problém!

Tak oni ho nevezmú, hej? Schmatol šróbovák a zúrivo ho vrazil pod poklop.

Tak on si to vyrieši aj sám!

Zabručal a zaprel sa do páky celou silou. Sud tvrdohlavo bojoval. Zatlačil viac. Ozvalo sa tiché syčanie a Rona ovalil neskutočný smrad. Netušil, čo je to za gebuzinu, ale asi naozaj bude potrebovať chemickú službu. Pretrel si slziace oči, odvalil plechový poklop a nazrel dnu. Kovový bubon bol plný akejsi zelenej mazľavej hnusiny.

A z nej vykúkala drobná topánočka s vysokým podpätkom. Obutá na nôžke. A akoby čakajúca na bozkanie, drobunká zošúverená rúčka.

Zdalo sa, že tými špecialistami budú nakoniec policajti.

***

Ron sa nakoniec suda zbavil, keď ho autority previezli i s jeho obsahom k patológovi v Nassau CountyBolo to druhého septembra, 1999. Jericho, New York. Prípadu sa ujal Gerard Catanese. Opatrne očistil telo od zeleného slizu a preniesol ho na oceľový stôl. Pozostatky patrili mladej žene. Okolo dvadsaťpäť až tridsať rokov, vysoká len asi 145 – 152 centimetrov. Dáma v sude bola drobulinké žieňa s veľmi zvláštnymi dentálnymi zákrokmi, charakteristickými pre Južnú Ameriku. Jej dva predné zuby mali zlaté výplne.

Okrem miniatúrneho tela bolo v sude prítomných asi stodesať kilogramov plastových granuliek, kabelka, neznáma zelená hmota a tekutiny dekompozície. Na dne suda však, ako sa zdalo, ostal prilepený zvláštny malý predmet. Doktor Catanese sa načiahol a opatrne ho vybral. I keď chemikálie mumifikovali mladú ženu, nebolo možné aby prezervovali rastlinné tkanivo v čerstvo vyzerajúcom stave. Doktor prekvapene nadvihol obočie. Nebolo to živé.

V ruke držal malú umelú vetvičku s peknými vrúbkovanými lístkami.

Telo mladej Latinoameričanky bolo plne vysušené a prezervované. Po jej orgánoch a telesných tekutinách neostali ani stopy. Ešte väčšie rozčarovanie však poskytovalo jej oblečenie. Dokonale odvzdušnené a chemikáliami prezervované telo bolo odeté v šatách v štýle 60-tych rokov. Šatstvo vyzeralo ako nové. Dáma bola odetá v sukni, svetri s gombíčkami, vysokých bielych ponožkách a opätkoch. Jej výstroj dopĺňal tenký leopardí kabátik.

To značne miatlo vyšetrovateľov. Buď sa malá dáma naschvál obliekla do dobového outfitu horúčky sobotňajšej noci alebo bola táto vražda oveľa staršia než sa pôvodne predpokladalo. Ak to bolo autentické, nebohá bola zavraždená približne pred tridsiatimi rokmi (bolo 1999, pamätáte?)

Na jej tele sa našli i šperky, bez vysokej finančnej hodnoty. Medzi nimi bol rímsko-katolícky škapuliar, dva prstene (na jednom z nich boli vyryté iniciály „M.H.R“) a medailónik („Pre Patrice, s láskou Strýko Phil“).

Drobné dôkazy sa odložili do plastových vrecúšok a Doktor Catanese sa vrátil k telíčku.

Príčinou smrti boli opakované tupé údery do zadnej časti lebky. Útočník ju napadol zozadu a udrel ťažkým hladkým predmetom približne desať krát. Neobjavil žiadne obranné zranenia. Dáma umrela bez boja.

Následne patológ spravil rentgen celého tela. Čakalo ho veľmi nepríjemné prekvapenie.

Malá dáma bola tehotná. Veľmi tehotná. V deviatom mesiaci. Plod mal štyridsať tri centimetrov. Bol to chlapček.

Toto je moment, kedy môžeme začať špekulovať o motíve vraždy.

***

Imigrácia žien z Latinskej Ameriky nebola v šesťdesiatych rokov ešte celkom rozšírená. Muži sa sťahovali do USA s vidinou zlepšenia životnej situácie už po desiatky rokov. U žien to bolo relatívne nové. Zo štatistického hľadiska sa ženy rozhodli opustiť svoju krajinu najmä s dôvodu rodiny. Keďže manželia, priatelia, bratia či otcovia už pracovali v bohatšej krajine, často krát ženská komunita prichádzala s úmyslom opäť spojiť rodinu dohromady.

Ďalším dôvodom bola sloboda ženy.

Všetci túžime po naplnení vlastného potenciálu, ženy z chudobných krajín nemenej. Predovšetkým ak ide o krajiny, kde sa žena nepovažuje za plnohodnotného člena spoločnosti. Mladé Latinoameričanky sa sťahovali s vidinou štúdia a zamestnania v krajine, kde ich primárnou úlohou nebolo lopotiť a stáť pri sporáku. Problémom ale bola legálnosť tohto prechodu. Mnohé mladé ženy sa úspešne prepravili do USA, avšak načierno. Bežná, akokoľvek slabo platená práca sa stala neprístupnou zo strachu pred deportáciou. Stávali sa tak ľahkou korisťou pre obchod s ľuďmi.

To ale nebol prípad našej drobnej dámy. I keď bol nečitateľný, dokument v jej peňaženke sa dal ľahko rozoznať. Bola to zelená karta. Dáma mala právo pracovať v USA. Niekto ju musel poznať. Niekomu musela chýbať.

Ale to už predbieham.

Forenzní vyšetrovatelia rozhodne nelenili.

Prvým krokom bola snaha identifikovať drobnú dámu v sude. Podľa tela samotného sa jej identita zistiť nedala. Terčom výskumu sa stala teda kabelka. Obsahovala presne to, čo obsahuje kabelka mnohých mladých žien, šesťdesiate roky či terajšie. Kazeta s make-upom, špirála na mihalnice, peňaženka, notes. Za normálnych okolností by notes prezradil mnoho o jeho majiteľke. Najmä v šesťdesiatych rokoch, kedy bol diár jediným zdrojom mien, telefónnych čísel či adries. Máme ale problém.

Stránky malej knižky boli rozložené neznámou zelenou tekutinou a absolútne nečitateľné. Alebo aspoň sa to tak zdá bežným smrteľníkom. Laboratórni experti sa rozhodli dať malej knižke šancu, no nedávali si veľké nádeje. Notes bol po rokoch strávených v chemickom slize natoľko presýtený a delikátny, že sa dalo skrz neho bez námahy pretlačiť prst.

Novou technikou, sušiacim kabinetom, bolo možné notes zbaviť vlhkosti s nádejou, že po odstránení slizu sa možno objaví majiteľkino písmo. Jediná stránka sa v kabinete sušila mnoho hodín. Išlo o zdĺhavý proces. Zatiaľ necháme expertov pracovať a pozrieme sa na ďalšiu časť vyšetrovania.

Človek by očakával, že sa policajný zbor bude snažiť identifikovať telo pomocou vrúbkov na šperkoch. Tie však môžu byť veľmi záludné. Iniciály na prsteni mohli, ale i nemuseli patriť zosnulej. Mohli byť niekoho z rodiny alebo mohol byť prsteň zo záložne. Venovanie na medailóniku tiež vnucovalo podobné názory. Dáma mala črty a zákroky typické pre Latinskú Ameriku. Patrice neznie veľmi latinskoamericky.

Rozhodli sa teda pokračovať zvonku. Samotným sudom.

Múdri experti vystopovali jeho pôvod. Opacha bola vyrobená v 1965 spoločnosťou Rheem Container v Linden, New Jersey. Odtiaľ bol sud prevezený do firmy General Aniline & Film Co. Sudy používali na skladovanie a prevoz halogénového zeleného farbiva, ktorým sa ofarbovali plasty. Teda už vieme, čo bol ten zelený sliz. Túto časť priemyslu ale pozastavili v 1971 a všetky sudy s farbivom boli predané do dnes už neexistujúcej firmy Melrose Plastics, sídliacej na East 34th Street. Vyrábali, hádajte čo.

Syntetické rastliny a umelé kvety.

Nebudeme ale ospevovať len laboratórnu časť vyšetrovania. Každý prípad má dve mince. Časť uchovanú vo forenzných laboratóriách, kde sa s dôkazmi maznajú špecialisti. Čistia ich, fotia, hľadajú pôvod, dávajú ich dohromady, berú vzorky na ďalšie vyšetrenia. Ich postup avšak ide ruka v ruke s vyšetrovaním v teréne. Vždy je teda zaujímavé, ak prídu výsledky od oboch tímov naraz a potvrdzujú tie isté domnienky. Správa od policajtov vyšetrujúcich v teréne vynútila od mnohých úsmevy triumfu.

Ich úlohou bolo zistiť ako dlho bol sud uložený v pivnici domu. A najlepšie i kým. Ronald Cohen vďačne potvrdil, že sud bol prítomný v dome už keď ho kupoval. Behal mu z toho mráz po chrbte. Jeho deti sa za tým sudom hrali na skrývačku. Detektívi si teda posvietili na predchádzajúcich majiteľov. Dohromady boli štyria. Chronologicky každý jeden z nich potvrdil, že sud bol v pivnici, už keď sa tam nasťahovali. Bol ťažký, nechcelo sa im ho zbavovať, vykašľali sa naň. Takto sa dostali až k prvému majiteľovi. Sud tam nemal dôvod byť pred jeho príchodom. Dom kúpil čisto nový. Susedia si dobre pamätali na muža, ktorý v dome býval v šesťdesiatych rokoch.

Howard Elkins ho kúpil roku 1957. Vďaka tomu sa prirodzene stal podozrivým číslo jedna. Elkins bol v 1999 už starým pánom (70). Odišiel do dôchodku a jesenné dni svojho života si užíval s manželkou v Boca Raton, na Floride. Polícia si posvietila na jeho predchádzajúce živobytie. A veruže mali mnoho otázok.

Howard Elkins nielen vlastnil dom počas doby, kedy bola mladá žena zavraždená.

Bol i spolumajiteľom Melrose Plastics.

Skôr než sa rozhodli detektívi Elkinsa konfrontovať, vypátrali druhého spolumajiteľa firmy. Nič netušiac o vyšetrovaní, veselo potvrdil, že sud rozhodne patril ich firme, kým ešte existovala. Prenášali v nej zelené farbivo, ktoré sa používalo na farbenie cementu a tmelového podložia, do ktorých sa nastokli umelé kvetinky a stromy. Na otázku, či si je vedomý, že v jednom z ich sudov sa našla tehotná Lationoameričanka, zmrzol mu úsmev na perách. I keď nebol podozrivý, veľmi rýchlo rád zo seba otriasol akékoľvek podozrenia. Priznal, že v továrni, ktorú vlastnil s Elkinsom, zamestnávali predovšetkým mladé imigrantky z Južnej Ameriky. Potom potichu dodal, že má vedomosť o tom, že Elkins udržiaval mimomanželský pomer s jednou z nich. Nevedel si spomenúť na jej meno. Pracovalo ich tam mnoho. Nevedel, či to pomôže, pamätal si však, že mala dlhé čierne vlasy a dva zlaté predné zuby.

Detektívi si vymenili nadšené pohľady.

***

I keď identita mladej ženy ostávala naďalej neznámou, jej odhalenie sa zdalo byť už len otázkou času. Detektívi z New Yorku nasadli na lietadlo, možno sa i tešili na floridské slnko. A možno nie. Čakal ich rozhovor s potenciálnym vrahom.

Povedzme si to takto. Howard Elkins nebol nadšený, keď otvoril dvere a na ich opačnom konci stála polícia.

Detektív Seržant Robert Edwards, ktorý bol na mieste vypočúvania, neopisuje Elkinsa v ružovom svetle. Starký odmietal spolupracovať a klamal. Ak sa z neho podarilo vypáčiť akúkoľvek odpoveď, bola vyhýbavá a agresívna. Pri prezentovaní dôkazov v podobe sudu, farbiva a umelej vetvičky, Elkins vehementne tvrdil, že nič podobné v živote nevidel a netuší o čo sa jedná. O sude vo svojej pivnici nemal žiadnu znalosť. Keď ho detektívi oboznámili s informáciou o jeho pomere, nevľúdne priznal, že si kedysi vydržiaval mladú Latinoameričanku z továrne. S manželkou mali vtedy problémy, ale už je to za nimi. Dávno zabudnutá minulosť. Tvrdil, že si nespomína na jej meno, ako vyzerala a už vôbec nie, čo sa s ňou stalo. Už naozaj…

Detektívy ho oboznámili s druhým stavom zosnulej a požiadali Elkinsa o vzorku DNA. Ako odpoveď sa Elkins opýtal, či je zatknutý. Oznámili mu, že je podozrivým ale zatknúť ho zatiaľ nemôžu. Na to ich Elkins drakonicky vyhodil von. Pevne zvieral kľučku vchodových dverí a čakal, kedy policajti konečne odídu. Detektív Seržant Edwards sa pomaly otočil, pozrel mu do očí a zavrčal:

„To mi môžete veriť, zajtra sem naklušeme aj s povolením na odobratie vzorky. Či sa vám to páči alebo nie. A potom uvidíme, či si spomeniete.“

Elkins udržal detektívov uhrančivý pohľad bez náznaku emócii. Potom mu sucho zabuchol dvere pred nosom.

Povolenie sa vybaviť podarilo. Skôr než ho však stihli použiť, do prípadu sa im zamotalo nové hlásenie. Na stanicu prišiel zúfalý telefonát o nezvestnom mužovi. Podala ho pani Elkinsová. Howard Elkins po vypočúvaní odišiel z domu a už sa nevrátil. Spustilo sa po ňom pátranie.

Paradoxne, nebola to polícia, kto ho našiel, ale vlastný syn. Objavil ho v aute, s brokovnicou medzi nohami. Howard Elkins navštívil obchod Walmart, kúpil si zbraň (spomínala som, že sme v USA?) a zastrelil sa ňou vo svojom aute.

Jeho smrť šokovala celé okolie. Buď dokonalý herec alebo psychopat bez jedinej výčitky, Elkins nikdy nedal najavo, že niekoho chladnokrvne zavraždil, napchal do suda a nechal v pivnici vlastného domu. Jeho susedia ho opísali nasledovne:

„Howard bol aktívnym členom našej komunity, bolo ho často vídať na spoločenskej scéne. Bol to veľký, bradatý, veselý muž.“

a (rodinou, ktorá dvanásť rokov vlastnila Elkinsov dom)

„Bol to veľmi spoločenský chlapík. A rozhodne nie ten typ človeka (vrah). Vyzerali ako veľmi milá rodina.“

Ktorá nie…

Vzorky Elkinsovej DNA boli odobraté a testovanie sa mohlo začať. Genetický materiál bol použitý na porovnanie s DNA plodu a potvrdilo sa, že Elkins bol skutočne otcom dieťaťa. Jeho samovražda sama o sebe potvrdzovala vinu, no na uzavretie prípadu boli potrebné solídne dôkazy. Starec vzal do hrobu nielen seba, ale i množstvo odpovedí. Bohužiaľ, v tomto prípade, ani meno vraha nepomohlo odhaliť meno obete. Všetky dokumenty s menami pracovníkov továrne boli dávno zničené. Keby sa prípad dámy v sude vyšetroval len pár rokov pred 1999, zrejme by zostal nevyriešený.

Spomínate na zničený diár? Nuž mravčia práca nakoniec priniesla svoje sladké plody. Vysušenie samotné nedokázalo vytiahnuť tuš zo strán. No pomocou (vtedy) najmodernejšej techniky zvanou spektroskopia sa to dokázať dalo. V malom notese sa podarilo odhaliť niekoľko strán s úhľadným elegantným písmom. Jedným z odhalených slov bolo rezidenčné číslo, ktoré bolo dáme udelené pri imigrácii do USA.

Polícia okamžite vyhľadala imigračný úrad. Môžete si asi predstaviť ich údiv, keď sa detektívi snažili dopátrať meno osoby spred tridsiatich rokov. Ale bolo tam. Neznáma žena v sude bola Reyna Angelica Marroquín, mladá imigrantka z El Salvador, ktorá prišla do New Yorku nájsť svoj americký sen.

Notes odovzdal i niekoľko ďalších riadkov, medzi nimi niekoľko telefónnych čísel. Väčšina z nich už bola neplatná a osoby, ktorým patrili, nebolo možné nájsť. Prekvapivo, jedno z nich cvaklo. V slúchadle sa ozývalo rytmické pípanie. A potom:

„Prosím? Tu je Kathy, ako vám môžem pomôcť?“

Detektív sa opýtal ženy, či pozná osobu menom Reyna Marroquín.

Kathy sa okamžite srdcervúco rozplakala.

„Môj anjel, moja Reyna… myslela som si, že už nikdy nebudem počuť jej meno.“

Po strete na policajnej stanici sa dáma v stredných rokoch predstavila ako Kathy Andrade. Tak ako Reyna, i ona bola prisťahovalcom z El Salvador a rýchlo sa spriatelili. Kathy sa následne podelila o ich príbeh.

***

Reyna pricestovala do USA potom, ako jej manžel zlomil srdce neverou. Našiel si milenku, ktorá s ním otehotnela. Život je jedno veľké divadlo irónie. Reyna, obrovská milovníčka módy, sa rozhodla opustiť rodnú krajinu s vidinou nového začiatku.

„Budem niekým, mama. Uvidíš, ja raz niekým budem.“

Boli jej posledné slová, kým objímala matku na rozlúčku.

Presťahovala sa do New Yorku a začala študovať módu. Privyrábala si ako opatrovateľka a ako pomocná sila v Melrose Plastics, kde sa stretli s Kathy. Ich priateľstvo bolo pevné a nemali pred sebou žiadne tajomstvá. Reyna sa priznala Kathy, že má vzťah so ženatým mužom. I keď nechcela prezradiť jeho meno, tvrdila, že jej princ chce odísť od manželky a vezme si ju. Kathy nebola nadšená, no keď videla, aká je jej kamarátka šťastná, nechala si svoj názor pre seba.

Reynina dispozícia sa však pomaly menila s pokrokom jej tehotenstva. Namiesto radosti z materstva, malá dáma začala byť ustráchaná a paranoidná. Zdalo sa, že jej milenec nakoniec od manželky a troch detí neodíde. V momente hnevu a paniky, Reyna zavolala pani Elkinsovej a všetko priznala. Veľmi rýchlo si však uvedomila, že to bola fatálna chyba. Následne kontaktovala Kathy. S panikou v hlase jej povedala o telefonáte s manželkou a že sa jej milenec teraz vyhráža. Jeho hnev ju vydesil a s plačom priznala, že sa bojí o život. Kathy prebehli po chrbte zimomriavky a nakázala Reyne nech sa zamkne, nikomu neotvára a počká až do jej príchodu. Kathy sa náhlivo obliekla a ako vietor bežala k malej ubytovni, kde si Reyna prenajímala byt. Keď tam však prišla, nik neodpovedal na jej klopanie. Dvere boli odomknuté. Kathy vošla dnu a našla byt v dokonalom poriadku. Žiadny porozbíjaný nábytok, žiadne stopy násilia. Na sporáku bol hrniec, ešte teplý od ohrievania. Po Reyne však nebolo ani stopy. Kathy ju už nikdy viac nevidela.

Predpokladá sa, že Howard láskavými slovami presvedčil Reynu, aby sa s ním stretla večer v prázdnej továrni. Tam Reynu zavraždil a jej telo natlačil do suda s farbou. Následne ho vyplnil granulami, z ktorých sa vyrábajú umelé kvetiny, aby sud klesol na dno mora, kde ho Howard mienil pochovať. S výplňou bol však sud príliš ťažký na to, aby ho dokázal vytlačiť na čln a tak sa rozhodol schovať ho v pivnici. Je len ťažké odhadnúť, čo presne prechádzalo Howardovou hlavou. Akoby sa nič nestalo, ďalej pokračoval vo svojom rodinnom živote a vychovával svoje deti v dome, kde sídlilo telo jeho nebohej milenky.

Musel si byť vedomý, že časom bude Reynino telo objavené, či už jeho rodinou alebo nasledujúcimi majiteľmi. Možno chcel, aby bol jeho zločin odhalený. Alebo bol natoľko narcisom a predpokladal, že jeho akt bol dokonalým zločinom. Prikláňam sa k druhej možnosti. Nemyslím si totiž, že muž, ktorý dokáže zniesť zo sveta tehotnú ženu, má potom desiatky rokov výčitky. Podľa jeho stretnutia s políciou, môžeme si domyslieť, nakoľko mu to bolo ľúto. Jeho samovražda bola skôr ľahkým únikom z nežiaducej situácie, než prelomenie pod váhou vlastného svedomia.

***

Oscar Corral, novinár, ktorého sa brutálna smrť Reyny hlboko dotkla, sa rozhodol o jej živote napísať knihu. Vypátral jej rodinu v El Salvador, v meste San Martin.

Pri pohľade na Reyninu tridsať rokov starú fotografiu (ktorú môžete nájsť pri zdrojoch), 95-ročná Mama Marroquín plakala horké slzy. Neverila, že sa niekedy dozvie, čo sa skutočne stalo jej dievčatku. Reyna bola milujúca dcéra a rodinu kontaktovala pravidelne. Denne si volávali a posielali listy. Až jedného dňa roku 1969 všetka komunikácia utíchla bez vysvetlenia. Spôsob Reyninej smrti šokoval celú rodinu. Mama Marroquín však iba trochu pokrútila hlavou. Ona to vedela. Celý čas vedela. Celé tie roky mala totiž opakujúce sa nočné mory o tom, ako je jej dcéra uväznená vo vnútri suda.

Pozostatky Reyny Marroquín boli letecky prevezené do El Salvador, kde ju mohla rodina s láskou pochovať.

„Teraz konečne viem, že je so mnou. Priletela domov ako holubička.“

Povedala Mama Marroquín, ktorá celé roky čakala, že Reyna opäť prejde prahom domova. Konečne našla pokoj. Umrela len niekoľko týždňov po dcérinom pohrebe a bola pochovaná vedľa nej. Obe napokon v pokoji.

Hádam najsmutnejším kúskom skladačky bol malý papierik, nájdený v Reyninej peňaženke. Pomocou vysušenia a spektrometrie sa finálne podarilo forenzným vyšetrovateľom odhaliť jeho obsah. Bol to odkaz pre Elkinsa, ktorý mu Reyna zrejme chcela nechať v kancelárii. Stálo na ňom:

„Nehnevaj sa. Povedala som pravdu.“

Pravdu, ktorá ju stála život.

Ďakujem začítanie.

Bavte sa a dávajte si pozor!

Kristína

Zdroje:

https://en.wikipedia.org/wiki/Murder_of_Reyna_Marroqu%C3%ADn

https://forensicfiles.fandom.com/wiki/Reyna_Marroquin

https://forensicfilesnow.com/index.php/tag/reyna-marroquin/

Reyna Marroquin, Howard Elkins: ‘Grave Secrets’–Drum Barrel Murder Of Missing Pregnant Immigrant From El Salvador Found Mummified In Jericho, New York Home On ID

Elisa Lam alebo Video ktoré šokovalo celý svet

30.09.2019

Zastavte sa a spomeňte si na všetky hotely, v ktorých ste kedy bývali. Dovolenky pri mori, v horách, pracovné pobyty? Boli izby pekné, pohodlné? Ako sa vám spalo? A čo dekorácia? Bol to hostel, kde ste zdieľali izbu s inými hosťami? Stalo sa vám niečo výnimočne dobré? A čo výnimočne zlé? Alebo dokonca paranormálne? Všetci vieme, že hotely sú svet samy o sebe. Izba, [...]

Upír zo Sacramenta alebo Prečo by ste sa vždy mali zamkýnať

23.09.2019

Dnes sa pozrieme na obzvlášť desivý prípad. Osobou, o ktorej si povieme, bol mimoriadne narušený mladý muž, ktorého neliečený mentálny stav dosiahol hladinu, z ktorej niet návratu. Do dejín sa nezapísal ako najnotorickejší masový vrah, ale rozhodne patrí medzi tie najvyššie priečky. Nie počtom obetí, ale spôsobom a dôvodmi, pre ktoré ich zniesol zo sveta. Týmto [...]

Smrť v Premier Inn alebo O randení na internete

09.09.2019

V Británii má cestovanie svoju farbu. Je to pekná tmavá fialová. Do tejto farby sa totiž odieva najrozšírenejšia sieť hotelov v Británii, Premier Inn. Môj obľúbený je ten tesne pri letisku v Lutone. Odtiaľ totiž lietavam domov. Hotely sú veľké, zvonku fialové. Izby sú malé. Tiež fialové. Fialový koberec, fialové záclony, fialové obliečky. Voňavé uteráky (biele, [...]

Chán Júnis, Gaza

Izraelské útoky v Pásme Gazy si vyžiadali najmenej 28 obetí

22.12.2024 11:56

Zasiahnutá bola aj škola, ktorá slúži ako útočisko pre vysídlených Palestínčanov.

DN - vojaci-slovensko.jpg

Slovenskí vojaci absolvujú v prvom polroku 2025 viac ako 100 vojenských cvičení na Slovensku a v zahraničí

22.12.2024 11:15

Vojaci sa zúčastňujú na cvičeniach s cieľom plniť úlohy, ktoré im vyplývajú z členstva Slovenska v NATO.

kuchyňa, Deaf Group, Veľký Krtíš

Mladý podnikateľ vo Veľkom Krtíši dal prácu stovke ľudí a získal prestížne ocenenie. Keď človek chce, žije naplno, odkazuje

22.12.2024 10:00

Nepočujúci Pavel Šarina (32) dáva prácu viac ako stovke ľudí, z nich sedemdesiat percent je znevýhodnených. Medzi nimi sú aj desiatky Rómov, ktorí na mladého šéfa nedajú dopustiť.

Nemecko, Magdeburg, migrácia

Útok v Magdeburgu vyvoláva protesty proti migrácii

22.12.2024 09:44

V nemeckom Magdeburg po útoku na vianočnom trhu sa zišli ľudia, aby dali najavo svoju nespokojnosť s nemeckou azylovou politikou.

Kristína Chai

Vitajte! Ďakujem, že ste sa rozhodli venovať pár minút temnejšej stránke nášho života. Každý pondelok sa pohodlne usadíme a ja vám nalejem šálku čaju. Pustíme sa do ľahkého rozhovoru. O udalostiach, z ktorých behá mráz po chrbte, no zriedime ich dávkou mierneho humoru, ako sa mieša čierny čaj s mliekom. Aby nám z toho nebolo trpko. Ak sa poobzeráte, ľudia i okolo vás často bývajú nadšení tou najdesivejšou historkou, akú vymyslí jedine sám život. Takáto morbídna fascinácia ale nie je vždy spoločensky akceptovaná. Bohužiaľ, všetky prípady o ktorých sa tu dočítate, sa skutočne stali. Našťastie, tu sa za to, že vás to zaujíma, nemusíte hanbiť. Veselé čítanie, morbiďáci!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 7
Celková čítanosť: 19510x
Priemerná čítanosť článkov: 2787x

Autor blogu

Kategórie