Ako bývalý študent vedecky zameraného odboru, môžem potvrdiť aké ťažké je natĺkať do hlavy anatómiu. Živo si pamätám chaotické, od zúfalstva vlasy trhajúce hodiny, ktoré som tejto téme venovala. Na skúšku sme sa museli naučiť tri ťažko zohnateľné, tisíc stranové knihy. Desiatky kostí, stovky svalov, šľachy, bunky, orgány. No, čo vám poviem. Nočná mora.
Mnohí semestrom neprešli.
Čo robí anatómiu tak ťažkou? Nie je to len kvantum učiva, ktoré musíte nasúkať do mozgových závitov. Najväčším problémom je fakt, že na väčšine odborov ostáva anatómia predmetom teoretickým. Dva semestre anatómie a jediný orgán, ktorý som si mohla zblízka pozrieť bola akurát tak moja koža. (Jedinou výnimkou bola neskôr maternica, z ktorej sa ešte parilo, na praktikách z histológie, ale to je historka na inokedy).
Všeobecným problémom ostáva skutočnosť, že nemáte šancu vidieť anatómiu v realite. Ako všetci vieme, raz vidieť je hodné tisíc slov. A veru tie vyblednuté obrázky v atlasoch ľudského tela spred tridsiatich rokov tiež nie sú bohviečo. Odkiaľ pramení táto problematika?
Nie je to z ohľaduplnosti. Nie je to z neochoty. Nie je to zo zlého školstva. Je to z nedostatku tiel, na ktorých by sa anatómia mohla prednášať. Telá určené na vedecko-výskumné účely pochádzajú od darcov, ktorí sa za života rozhodnú pre túto cestu.
Ruku na srdce, kto z nás je nadšený z predstavy, že si na našom tele budú brúsiť skalpel mladí medici. Kto zaručí, že s našim telom sa bude nakladať s úctou a rešpektom? Hm.
Nečudo, že reálnych anatomických pomôcok je žalostne málo. Je to problém. A historicky i vždy bol.
Kým dnes si musíme vystačiť s dobrotivosťou ľudí, zapálených pre edukáciu budúcich zdravotníkov, v minulosti sa s tým pár indivíduí veľmi nemaznalo. Dnes sa pozrieme na prípad dvoch mužov, ktorí sa rozhodli zabiť klinec o trochu vyššie a morbídnejšie, než bolo všeobecne rozšírené plienenie hrobov pre zachované mŕtvoly. Veď žiaden vykopaný zosnulý nemôže kvalitou prebiť čerstvo zomrelé telo. Čo na tom, že ešte nestihlo od vraždy ani vychladnúť.
Presuňme sa do Škótska. Viem, čo si predstavujete. Červenovlasých divochov (na štýl neskrotnej Meridy) a nahnevaných bojovníkov v tartane (na štýl Statočné srdce), ktorí jedia plnené ovčie žalúdky. Hovoria prazvláštnym prízvukom, hrajú na gajdy a pre zábavu pohadzujú kmene stromov. Netvrdím, že sa mýlite. Ale sú tu samozrejme aj iné aspekty.
Dnes ideme do Edinburghu, hlavného mesta Škótska. Rok 1928. Oči európskej medicíny sa úpenlivo upierali na túto severskú metropolu, ktorá sa pýšila titulom ‚centrum štúdia anatómie‘. Žili tu vedúci odborníci na chirurgiu a patológiu ako Alexander Monro, John Bell či Robert Knox. Bol to práve Edinburgh (čítaj Edinboro, nikto vlastne nevie prečo), kde sa anatómia stávala modernou vedou namiesto bohapustého okukávania orgánov. Bolo to tiež obdobie, kedy celá Británia prechádzala zmenami zákonov. Podotýkam, k lepšiemu. Prechádzame zo stredovekého systému, kedy sa i mierne otravné odkašľanie trestalo odfiknutím hlavy, k systému podobnému modernej legislatíve. To znamenalo mohutný pokles trestov smrti. Opäť podotýkam, posun k lepšiemu. Pre 99,999% obyvateľov.
Tým zvyšným percentom boli prednášajúci lekári na univerzitách.
„Hah, kam to táto krajina smeruje, ak sa už nemôžete spoľahnúť ani na dostatok mŕtvol!“
Podľa vtedajšej legislatívy mohli byť telá použité na akademické účely iba určitého pôvodu – telá popravených zločincov, samovrahov, sirôt a neidentifikovaných tiel. Nie je ťažké dať si dve a dve dohromady a vyjde nám katastrofálny nedostatok mŕtvol v pitevniach.
Univerzity sa rozhodli riešiť to nie veľmi elegantným spôsobom. S cieľom prilákať rodinných príslušníkov, aby darovali telo zosnulého príbuzného, ponúkli školy finančnú odmenu. Čím je telo čerstvejšie, tým viac peňazí.
Toto samozrejme prinieslo želaný efekt. Nie však tak ako si to univerzity predstavovali. Všetci totiž dobre vieme, že v momente ako sú v hre peniaze, nehanebné charaktery sa zlietajú ako osy na šunku.
Keďže vykrádanie hrobov s cieľom zobrať iba telo nebolo dovtedy obľúbené, rovnako nebolo legálne ošetrené. Nastala šedá zóna práv. Rušenie pokoja zosnulého bolo ilegálne, rovnako ako aj branie hnuteľného majetku pochovaného. Avšak ukradnutie samotného tela nelegálne nebolo, keďže podľa zákona, zosnulý nebol vec a teda nikomu nepatril. V konečnom dôsledku to bolo ale mŕtve telo a tak sa to za únos pokladať nedalo.
Ak vás nik pri tom neprichytil (a doktori sa vďačne na pôvod tela nepýtali), mali ste prekvitajúci biznis.
V lete bola cena mŕtvoly osem libier (dnes asi 460 libier), keďže počas tepla sa telá rýchlejšie rozkladali a pitvalo sa menej. V zime lekári ponúkali 10 libier (niečo vyše 570 libier, pozor pozor! za to ste si mohli kúpiť dve kravy), keďže chlad uchovával telá na dlhšiu dobu (a za snahu, zem bola tvrdá, takže sa kopalo ťažšie). Situácia bola taká vážna, že ľudia sa vybrali do ulíc protestovať. Vykrádanie hrobov sa stalo natoľko rozšíreným, že príbuzní držali stráž nad hrobkami svojich nedávno zosnulých, až kým ich telo nebolo v takom stave rozloženia, že bolo pre lekárov nepoužiteľné. Dokonca stavali malé bašty pri hroboch, aby už z diaľky mohli sledovať, či sa neblížia „vzkriesitelia“, ako týchto darebákov nazývali. Typickým pohľadom na škótskych cintorínoch sú kovové klietky chrániace pomníky. Je to však z dôvodu, aby sa nik nedostal dnu a nie von, tak ako sa obávame toho u nás. Žiadne zombie ani upíry. V meste bolo cítiť napätie.
Niekoľko rokov pred touto anatomickou krízou, v 1818, sa na pobreží Škótska vylodil William Burke. Pôvodom z Írska, tento statný muž sa rozhodol opustiť smaragdový ostrov po hádke so svokrom. Zbalil sa, zamával „čau!“ na svoju ženu a dve deti, a už ho viac nikdy nevideli. Prácu si našiel ako robotník na Union Canal, čo je dodnes významná spojka siahajúca od Falkirku až do Edinburghu. Dnes je tento kanál moderný a ľahko priechodný, jednou z jeho dominánt je Falkirkské koleso, fantastický technický monument, ktorý slúži ako výťah pre lode (naozaj si to vygúglite).
Burke sa usadil poblíž práce, v malej dedinke Maddiston. Tu sa stretol s Helen „Nelly“ McDougal, pri ktorej rýchlo zabudol na svoj starý život. Spolu strávili niekoľko rokov v tejto prímorskej dedinke, avšak keď boli práce na kanále hotové, bol čas nájsť si nové živobytie. V novembri 1827 sa rozhodli teda presťahovať do modernej metropoly Edinburgh.
Tam pracovali ako drobní obchodníci a predávali chudobným použité šatstvo (čosi ako dnešné sekáče). Burke musel kadečo odkukať, keďže sa následne zamestnal ako obuvník a to mimoriadne dobrý. Stal sa populárnym medzi miestnymi a poznali ho ako dobrosrdečného chlapíka, ktorý spieval i tancoval, kým zákazníkom opravoval topánky. Údajne ho bolo len ťažké vidieť bez biblie v ruke. Očividne to ale nepomohlo zastaviť jeho nasledujúce vyčíňanie. Osudným sa Williamovi stalo stretnutie s iným Williamom.
William Hare je záludná osoba, o ktorého minulosti vieme dosť málo. Jedna z prvých skutočných zmienok o jeho maličkosti je zápis o zatknutí v 1828. Tvrdil, že má dvadsaťjeden rokov, čo podľa poznámok strážnika bola hlúpa lož. Darmo, zdá sa, že mindráky z veku mali i v minulosti. Vtedy ale neexistoval botox (nie že by som odporúčala, treba starnúť s gráciou).
Hare taktiež pracoval niekoľko rokov na Union Canal a neskôr sa sám ocitol v Edinburghu.
Prenajal si izbu na Tanner’s Close, v ubytovni u pána menom Logue a jeho panej, Margaret Laird. Hare je v histórii opísaný ako drsný, agresívny a negramotný muž, ktorého čelo a obočie lemovali rany a jazvy z bitiek, ktoré rád vyvolával. Margaret bola v okolí známa ako zhýralá fúria tvrdých čŕt (tiež Írka). Dáva teda zmysel, že po smrti majiteľa ubytovne si tieto dva indivídua našli k sebe rozvášnenú, alkoholom posilnenú cestu.
Kde sa vzalo, tu sa vzalo, William Burke i Nelly McDougal si prenajali izbu v už teraz Hareovej ubytovni.
V Anglicku sú veľmi populárne double-date (dvojité rande). I ja som na želanie Strely Patrycje na pár dvojitých rande bola. Na prvý pohľad má z toho človek rozpačité pocity, ale ak tam idete s najlepšou kamarátkou, je to sranda. A ešte väčšia sranda je, keď prídete so svojou polovičkou trochu neskôr a druhý pár akurát dojedá. Kým si vy len objednávate. Keď sa vám už konečne dostane večera na stôl, oproti vás sedia dvaja vysmiati ľudia a dívajú sa ako jete. Neostáva vám už nič iné, len im kúpiť dezert, aby nesedeli nasucho. Ako vravím, zábava.
Musím povedať, že nás táto skúsenosť veľmi zblížila.
Niečo podobné sa muselo zrejme stať i týmto dvom párom, Burke a Hare i s dámami. Zanedlho sa táto štvorka stala v okolí známou drsnou pijatikou a nespútanou zábavou. Biblia už asi ležala v kúte. Bola to drsná doba, drsné Škótsko, drsné počasie. Hádam, že im to nemožno zazlievať. Žijeme len raz, práve tu a teraz. Či?
Niekedy je to ale ťažké, najmä ak trpíte chorobou ako pán Donald. Zdieľal ubytovňu s búrlivou štvorkou a povedzme si to stručne, čakal na smrť. Trpel ťažkými opuchmi (to sa vtedy moc neliečilo) a jeho penzia bola tiež o ničom. Nebolo teda žiadnym prekvapením, keď jedného rána prestal vychádzať z izby. Po náhlivom búchaní na dvere, keďže pán Donald dlhoval peniaze za nájom, dvere sa vyrazili a … nedalo sa už nič robiť. Hare nebol nadšený. Samozrejme, zdrojom jeho absolútneho rozčarovania nebol nebožtík ale imanie, ktoré mu dlhoval.
Párik Williamov sa rozhodol telo predať miestnym expertom na anatómiu. Starý pán zomrel dvadsiateho deviateho novembra, takže by zaň bolo koľko? V zime?
Presne tak. 10 libier. Čo bolo podstatne viac ako Hareovi dlhoval. Ako sme už ale spomínali, telá na tieto účely museli byť určitého pôvodu. Starček, ktorý dlhoval pár penny, do týchto kategórii nepatril.
Na negramotného muža bol Hare dosť gramotný na to aby vymyslel nasledovný plán. Keďže pán Donald nemal žiadnych príbuzných, za jeho telo bola teraz zodpovedná cirkev. K starému pánovi bol do ubytovne vyslaný stolár, ktorý mu pripravil truhlu a tíško ho do nej uložil. Avšak v momente ako odišiel, obaja Williamovia sa nahrnuli dnu, klince vypáčili a vybrali telo von. Následne ho schovali pod posteľ, truhlu vyplnili suchou kôrou a znova zapečatili. Keď bola truhla vzatá a Hare & Burke si boli istí, že pohreb sa odohral bez komplikácii, obaja muži vzali nebožtíka k doktorovi, Robertovi Knoxovi.
Doktor Knox bol anatomický génius, i keď vyzeral absolútne hrozivo. Ako dieťa trpel na kiahne, z ktorých ostal slepý na jedno oko a jeho telo bolo značne zmrzačené. I napriek tomu sa zúčastnil ako lekár dvoch vojen a stal sa vedúcim odborníkom na anatómiu. Prebýval v časti mesta známej ako Chirurgova štvrť, čo rozhodne neznie ako miesto, kam by som sa vybrala na večernú vychádzku. Podľa slov historikov, bez neho by štúdium anatómie zostalo asi niekde sto rokov za opicami. Pitvy vykonával dvakrát denne, i ako demonštrácie, ktorých sa zúčastňovalo okolo 400 študentov. Dáva teda zmysel, že kríza nedostatku tiel ho hlboko zasiahla.
A teraz si predstavte, že ste vyhorený, zúfalý lekár, ktorý potrebuje čerstvé mŕtvoly. Zákon vás sklamal a vaše celoživotné dielo a vášeň sa pomaly rúca. Študenti sú sklamaní, pitvou zhumpľované telá sa musia používať opakovane. Nesvieti svetielko nádeje.
A tu zrazu! Kde sa vzali, tu sa vzali, zjavia sa dvaja muži, ktorí majú deň staré telo a ochotne sa ho chcú zbaviť. No nekúpte to.
Doktor Knox zaplatil trocha pod cenu, 7 libier a sedem sterlingov (išlo o starčeka). Tie si Williamovia podelili, ale Hare si vzal o libru viac. Za nájom starého pána Donalda. Vysmiati ako slniečko z Teletubbies, odchádzajúc so štrngajúcimi vreckami, doktor za nimi zavolal:
„Rád vás uvidím znova, ak by ste mali telo, ktorého sa potrebujete zbaviť!“
Ho! Ho! Ho! Tu sa im rozsvietili nad hlavami všetky žiarovky (alebo skôr pouličné lampy). Slovo dalo slovo. Ruka bola v rukáve. Aj vrabec aj holub v hrsti. Chlapci na seba sprisahanecky žmurkli a vyčíňanie sa mohlo začať.
Avšak pozor, pozor. Nebolo to len také hocaké vraždenie. Bol to vyšperkovaný, zdokonalený proces. Všetci nejako začíname a stružlikáme naše schopnosti. Detail za detailom, očko za očkom, skúsenosť po skúsenosti. Burke a Hare stáli pred ťažkou dilemou. Bolo treba vraždiť, ale bez toho, aby na nich padol tieň podozrenia. Starý pán Donald umrel prirodzene. Ok. Zabiť prirodzenou smrťou nie je celkom možné. Ale dá sa nasimulovať.
Prvou obeťou skutočnej vraždy, vlastnými rukami dvojky Burke & Hare, sa stal začiatkom roku 1828 mlynár Joseph, ktorý si prenajímal izbu v Hareovej ubytovni. Zuby si naň začali brúsiť od momentu Josephovho ochorenia. Mlynár trpel ťažkými horúčkami. Hare i jeho družka neboli nadšení. Chorý podnájomník nebol dobrý pre biznis. V dobe, kedy lekárska starostlivosť nebola samozrejmosťou, nik nechcel zdieľať chodbu s potenciálne infekčnou osobou. A samozrejme, už tu boli plány na predanie jeho tela. Na to však musel ale najprv umrieť. A nikomu sa nechcelo na to čakať.
Burke & Hare naliali do blúzniaceho mlynára fľašu whiskey a kým blúznil v delíriu, Hare mu pritlačil vankúš na tvár a Burke si sadol na jeho hruď.
V chorom zmysle slova, ide o geniálny nápad. Joseph sa nedokázal brániť. Tiež treba podotknúť, že takto sa pod tlakom rýchlejšie vytláčal vzduch z hrudníka a žiaden kyslík sa nemohol dostať dnu. Obeť bola imobilná a nedokázala vydať ani hláska. Na danú dobu bez forenzného vyšetrovania išlo o dokonalú vraždu bez stopy po násilí. Táto metóda historicky dostala i vlastné meno – Burking. Po jej vynálezcovi.
Jediným drobným detailom, že sa zomlelo niečo nekalé, boli okrúhle podliatinky a modrinky na hrudi. Vznikli od vrývajúcich sa náprsných gombíkov pod tlakom sediaceho muža.
Mlynár Joseph nemal teda najmenšiu šancu. Jeho telo zarobilo dvojici Williamov desať libier.
Plná cena.
Za čerstvosť.
Burke & Hare sliedili po ďalších chorých nájomcoch. Nanešťastie, všetci boli zdraví ako buky. Bolo sa treba odhodlať priamo k vražde ľudí bez zdravotných komplikácii.
Do hrobu bola ako ďalšia poslaná obchodníčka so soľou, Abigail Simpson. Rovnako ako mlynára, i ju opili až do delíria. Tu Burking trochu vylepšili. Namiesto vankúša jej jeden z mužov pritlačil dlaň na ústa a stisol nos. K uduseniu tak došlo za kratší čas. I keď to Holywoodske filmy neradi ukazujú, cez vankúš sa dá aspoň trošililinku nadýchnuť. I jej telo bolo hodné desať libier.
Nasledoval potulný obchodník z Cheshire, ktorý si v ubytovni prenajal izbu. Pošťastilo sa a muž ochorel na žltačku. Šup ta na jeho hruď. Desať libier vo vrecku.
Počas vypočúvania Burke priznal, že doktor Knox bol nadšený čerstvosťou tiel, ale radšej sa na nič nepýtal.
Ďalšou obeťou sa stala miestna starenka, ktorú do ubytovne pozvala Margaret. Starenku opili a celú ju prikryli hrubou dekou. V stave bezvedomia sa udusila aj sama. Desať libier.
Dohromady takto zavraždili šestnásť osôb. Nie vždy to ale išlo hladko.
V apríly 1828 Burke stretol dve mladé dámy, sexuálne pracovníčky, Mary Paterson a Janet Brown. Obe pozval k sebe na pohárik a statočne ich opil. Mary zaspala na stole. Burke a Janet sa ďalej nadšene bavili, no tu ich načapala Burkeho Nelly McDougal. O vraždách netušila a tak jej ani nenapadlo, že jej partner sa snažil tie devy zabiť a nie zviesť. Ktovie, čo by povedala, keby poznala pravdu. Možno by mykla plecom a povedala „Nuž teda, tak pokračuj.“
Začala plakať a utešene kričať. Burke po nej hodil pohár a rozbil jej obočie. Janet, zhrozená týmto výjavom a faktom, že Burke je ženatý (keďže to samozrejme nespomenul), zavolala manželov Hareovcov a rýchlo sa zdekovala.
Ľudia, nikdy nenechávajte svoju natoľko opitú kamarátku, že spí na nábytku, ktorý nie je určený na spanie, v spoločnosti cudzích ľudí. Nikdy.
Burke & Hare zamkli manželky vo vedľajšej miestnosti a Mary Paterson zadusili tradičným spôsobom. Na uzmierenie s nič netušiacou Nelly Dougal, Burke jej daroval Maryne šaty. Aké milé.
Doktor Knox bol nadšený ešte teplým telom mladej ženy. Jeho asistent ale nie. Dievčinu totižto veľmi intímne poznal. Pri pýtaní sa nepríjemných otázok mu Burke & Hare odvrkli, že sa dievčina opila k smrti. Dostali za ňu osem libier, bola už jar.
Keď priateľku hľadala Janet, bolo jej povedané, že odišla s neznámym mužom.
Ani rodinné vzťahy nevyvolali u tejto dvojici vrahov ľútosť. Niekde v polovici 1828 u nich prebývala Mrs. Haldane. Opili ju a zavraždili v stajni. O niekoľko mesiacov rovnaký osud stihol jej dcéru (osem libier za každú).
V júni si v ubytovni zajednala izbu starká so slepým vnúčikom. Kým chlapec sedel pri ohni v kuchyni, jeho starú mamu vraždili tradičným modus operandi vo vedľajšej miestnosti. Následne stihol rovnaký osud aj jeho. Hare mu prelomil chrbticu cez koleno. Burke neskôr priznal, že táto udalosť sa na ňom zapísala a nemohol zabudnúť na výraz v chlapcovej tvári. Univerzum samotné odmietalo tento čin. Telá sa nezmestili do malých drevených truhlíc, museli ich naložiť do sudov na slede. Kôň odmietal ťahať voz. Muži si museli najať nosiča s káričkou. Od frustrácie a zlosti Hare koňa rovno zastrelil. Šestnásť libier za obe telá.
V septembri sa známa Helen Dougalovej, Ann, rozhodla navštíviť ju v Edinburghu. Odtrepala sa za ňou až z Falkirku. Len aby ju Williamovia zavraždili (10 libier).
Hašterivá fúria Margaret dokonca navrhla, aby zabili aj Nelly, keďže všetci traja boli Íri, iba ona bola rodená Škótka a tak sa jej vraj nedalo veriť. Aspoň tu sa preukázalo trochu ľudskosti u Burkea, ktorý odmietol. Jeho žena, zdá sa, bola hodna viac ako desinka.
Kdesi tu sa to začalo celé rúcať. Nedôvera, alkohol, zlé svedomie, doteraz ničím neskazený úspech. To všetko sa podpísalo na neopatrnosti Williamov a nakoniec sa im stalo i osudným. Ich narcistická predstava, že nie je možné odhaliť tieto činy, ich doviedla k nasledujúcej obeti.
James Wilson bol mladý muž žijúci na ulici, všeobecne známy po celom Edinburghu svojim krívajúcim ponevieraním. Obe nohy mal ťažko deformované, ako to už v stredovekej Británii bývalo, a bol postihnutý i duševne. To mu ale nebránilo v tom aby šňupal tabak, celkom obratne žobral a stal sa akousi miernou celebritou. U ľudí bol všeobecne populárny najmä vďaka svojej jednoduchej, nekonfliktnej povahe. Dostal láskavú prezývku ‚Pochabý Jamie‚ (Daft Jamie).
Angličania sú majstrami vo vymýšľaní láskavých pejoratív. Moja obľúbená je ‚silly sausage‚, čo môžeme voľne preložiť ako ‚hlúpučká klobáska‘. Asi to neznie veľmi lichotivo, ale môžete mi veriť, ak vás niekto takto počastuje, má srdce zo zlata a rozhodne sa vás nesnaží uraziť.
Ale späť k Pochabému Jaimemu. V novembri toho istého roku ho Hare nalákal do ubytovne s prísľubom dobrého alkoholu. Jaime nadšene prijal ponuku, najmä s predstavou, že sa zohreje pri kozube. Nech sa Hare snažil akokoľvek, nedokázal do Jaimeho, ktorý mal radšej tabak ako alkohol, naliať dostatočné množstvo. Wilsona zavraždili Burke & Hare klasickým spôsobom, avšak po dlhom boji. Jaime sa tvrdo bránil. Nasledoval výlet do Chirurgovej štvrte.
Už pri prvotnej obhliadke tela študenti nahnevane híkali a šepkali. Okamžite spoznali telo mladíka, ktorému nejeden z nich občas šuchol nejakú tú mincu. Po okolí sa tiež šírilo, že Pochabý Jaime zmizol. Doktor Knox vehementne zapieral a študentov vyhnal von kričiac, že to telo môže patriť komukoľvek.
Keď sa mohli študenti znovu vrátiť a pokračovať v pitve, telu chýbala hlava a nohy. Doktor Knox ich a priori odstránil.
Poslednou obeťou vraždiacej dvojky sa stala Margaret Docherty. Jeden z mužov jej nakecal, že i jeho mama bola Docherty z rovnakej oblasti Írska a tak teda musia byť rodina. Pozvali ju pripiť si na ubytovňu. Bol tu však jeden háčik. V ubytovni krátkodobo prebýval mladý pár, Ann a James Grayovci (áno, ako Päťdesiat odtieňov sivej, ale tentoraz sú to pozitívne postavy). Tento párik vrahom zavadzal a tak sa rozhodli odpratať ich do Hareovho domu so slovami, že Margaret je rodina a chcú to poriadne roztočiť. Aby Grayovcov v noci nerušili, teda. Aké ohľaduplné. Ann a James mali možnosť Margaret si dobre obzrieť, veď práve vďaka nej sa museli na noc vysačkovať. Keď sa však na druhý deň Ann snažila dostať späť do izby, Burke jej to neúprosne zakázal. Snažiac sa dostať len k svojim pančuchám, Ann sa tíško vplížila do izby. Šípiac však niečo zlé (a zrejme i podľa zápachu), začala sa prehrabávať v kope slamy pri posteli. To muselo byť prekvapenie, keď zo slamy na ňu vykukla tvár zadusenej Margaret.
Kým Ann i s Jamesom kričiac utekali na policajnú stanicu, Williamovia sa tela rýchlo zbavili u Knoxa. I bez tela na mieste činu tu však bolo primnoho dôkazov. Výpovede štyroch členov gangu sa nezhodovali, našlo sa Margaretino šatstvo pod posteľou.
I keď musíme uznať, ani jedna pitva nie je práve nudná, asi nič sa neporovná s tou, ktorú ste mohli zažiť ten deň u Doktora Knoxa. Počas úkonu do márnice vtrhli strážnici hľadajúc telo zavraždenej. A veruže ho aj našli. Priamo na pitevnom stole, kým sa nad ním skláňal doktor i jeho študenti.
James a Ann telo identifikovali a naše kvarteto putovalo priamo za mreže.
Nasledovali nekonečné vypočúvania, plakania, hádam i mučenia. Každý zo štyroch obvinených bol držaný osobitne, aby sa navzájom neovplyvňovali. K telu Margaret Docherty boli privolaní na obhliadku dvaja lekári. Nezávisle potvrdili, že obeť bola rozhodne zavraždená, i keď si nie sú istí ako. Dokázali potvrdiť jedine, že Margaret umrela na udusenie.
I napriek tomu, že polícia bola skalopevne presvedčená, že aspoň jeden zo zadržaných je vrah, nebolo jasné, či bude možné ich usvedčiť.
Samozrejme, i Doktor Knox bol privolaný na vypočúvanie. Na otázku, ktorá možno znela nejako takto: „To vám fakt nenapadlo sa spýtať odkiaľ sú tie telá?!“, sa doktor bránil. Šípil, že v tom bude niečo bezcitné, ale netušil, že to bude vražedné. Podľa jeho slov, predpokladal, že Burke a Hare skupovali telá v chudobincoch skôr, než si po ne stihla prísť rodina. I keď si každý napľul smerom k doktorovi, nedalo sa preukázať, že by porušil zákon.
S prosbou o poskytnutie nových informácii, polícia spolupracovala s miestnymi novinami. I keď výsledkom bolo aj množstvo dezinformácii, predsa len to vynieslo požadovaný efekt. Janet Brown identifikovala šaty svojej kamarátky, Mary Paterson. Miestny pekár prišiel so správnym podozrením, že videl niekoho nosiť nohavice Pochabého Jaimeho.
Pod tlakom dôkazov, vražedné kvarteto už začínalo byť nervózne. Keď prvého decembra ponúkli Hareovi imunitu pod podmienkou, že vyšemotí všetky skutky, William Hare, žijúc v súlade so svojim menom (hare – zajac), prejavil zajačie úmysly voči vlastným kumpánom. Keďže zo zákona mal právo nevypovedať voči svojej družke, Hare i jeho milá boli oslobodení od všetkých obvinení.
Hare dopodrobna opísal všetky vraždy. Prokurátor to považoval za dostatočné a oficiálne začal trestné stíhanie voči Burkeovi a Nelly McDougal.
Súd zasadol na Vianoce o deviatej ráno. Lavice pre prizerajúcich boli natrieskané už od skorého rána, do služby bolo zavolaných tristo strážnikov na zvládanie davu. K výpovedi bolo povolaných päťdesiat päť svedkov. Ani jeden z nich však nevedel povedať k veci toľko ako najočakávanejší svedok. Samotný William Hare. Ako správny kamarát, všetky vraždy hodil na Burkea. Podľa jeho slov, on iba pomáhal s prenosom tiel do márnice, i to pod tlakom.
Excelentné divadielko odohrala i jeho družka, Margaret Laird. V náruči držala ich čerstvo narodené bábätko, trpiace na čierny kašeľ. Kým dieťa kašľalo, Margaret mala čas dlho premýšľať nad svojimi odpoveďami, predstierajúc starostlivosť.
Po hodinách vypočúvania, obrany advokátom, útokov prokurátora a rozhodovania poroty, verdikt bol jasný až na druhé ráno. Hellen „Nelly“ McDougal bola zbavená viny.
William Burke bol odsúdený na smrť.
***
Nuž, ako končí tento rozsiahly akt násilia?
Nelly McDougal nenašla pokoj. Jej tvár bola z novín známa každému Škótovi. Opätovane ju napádali davy nahnevaných ľudí. Opustila Edinburgh a podľa niektorých zdrojov zamierila do Austrálie.
Margaret Laird sa tiež snažila opustiť Škótsko. Nahnevaný dav ju napadol v Glasgowe, vyviazla jedine s pomocou strážnikov. Pod ich krídlom sa dostala do Írska a jej ďalší osud je neznámy. William Hare si po mnohonásobných útokoch rýchlo uvedomil, že nemôže v Škótsku ostať. Jeho posledné kroky sú zaznamenané na hraniciach s Anglickom.
A čo obetný baránok? Muž, na ktorého to všetko nakoniec hodili?
William Burke bol obesený dvadsiateho ôsmeho januára 1829, pred asi dvadsaťpäť tisícovým davom. Statočné publikum. Jeho telo bolo verejne vypitvané. Počas tejto procedúry, Profesor Monro namočil brko do krvi obeseného a napísal:
„Toto je napísané krvou Williama Burkea, obeseného v Edinburghu. Táto krv je z jeho hlavy.“
Kostru Williama Burkea si možno i podnes pozrieť v Anatomickom múzeu v Edinburghu. Jeho posmrtná maska a kniha viazaná v jeho koži sú tiež prístupné pre morbídnych záujemcov.
Svetlým odtienkom bol dopad týchto činov. Zákonodarci prehodnotili legislatívu a vydali Anatomy Act 1832, podľa ktorého bolo nanovo možné darovať telá na medicínske účely. Tým sa efektívne ukončil čierny trh so smrťou.
***
A tak na koniec koncov. Nebola tu ani štipka ľútosti? Je možné, aby ktosi pokojne zabil tucet ľudí bez jedinej výčitky? Ktosi, kto kedysi nevedel odložiť bibliu na päť minút?
Počas svojich posledných dní sa Burke vyspovedal. Tvrdil, že on i Hare boli väčšinu času v podnapitom stave, aby zahnali temné myšlienky a výčitky. Podľa jeho slov, nedokázal zaspať ak nemal pri sebe horiacu sviečku. V prípade, že sa prebudil, dokázal naraz vypiť pol fľaše whiskey, z ktorej si neustále logal i počas dňa. Najťažšie hodiny potláčal ópiom.
Človek by si pomyslel, že ak niekto musí byť konštantne v opare liehu a drog, aby mohol žiť sám so sebou, nebude sa ďalej venovať činnosti, ktorá ho tam priviedla.
Ako sa však zdá, desať libier je desať libier. I cez mŕtvoly.
Ďakujem za čítanie.
Bavte sa a dávajte si pozor!
Kristína
Zdroje:
https://en.wikipedia.org/wiki/Burke_and_Hare_murders
https://www.historic-uk.com/HistoryUK/HistoryofScotland/Burke-Hare-infamous-murderers-graverobbers/
https://www.britannica.com/biography/William-Burke-and-William-Hare
Veľmi pekne ďakujem za spätnú väzbu! Teším... ...
Bŕŕŕ - čoho je Homo "Sapiens" ...
Celá debata | RSS tejto debaty