Vraždy v Narborough alebo Prečo nechodiť do poľa sám

26. augusta 2019 20:25, Prečítané 2 478x, Kristína Chai, Vraždy

Niekedy je zvláštne ako sa malé náhody zlievajú do kosti mraziacich udalostí.

Pamätám si, že som mala pocit ubíjajúceho stereotypu a potrebu vidieť nové miesta. Vôbec to nemuselo byť ďaleko. Zašla som teda na vlakovú stanicu a popýtala sa na lacné lístky. Odporučili mi Leicester [Lester]. Prečo nie.

Je to hlavné mesto grófstva Leicestershire [Lestešir], leží na rieke Soar a nablízku sa nachádza Bradgate Park, kde môžete na drobných políčkach sledovať nie veľmi plaché stáda sŕn a jeleňov. Bolo to fajn, ale chýbal tomu šmrnc. Chýbala mi spoločnosť.

O niekoľko týždňov neskôr som cestovala do celého grófstva pravidelne. Novinkou v mojom živote sa stal Bubon Jack, ktorý odtiaľ pochádza.

Tento prípad sa však týka miesta, ktoré som vo svojej radosti sotva zaregistrovala. Cestou do Leicesteru tam vlak nestojí, no prechádza okolo. Je to typická anglická rurálna scéna, len kdesi v diaľke sa osamelo čnie medzi poľami kostolná veža, centrum tichej usadlosti. Touto dedinkou je Narborough [Narboro]. Viem, nič vám to nehovorí. Vtedy ani mne nie. No miestnym v Leicestershire z tohto miesta behá mráz po chrbte. Pripútajte sa, čaká nás šialená jazda.

Narborough je veľká dedina, lokalizovaná asi desať kilometrov juhozápadne od Leicesteru. Počet obyvateľov niečo vyše 8000. Malebné zabudnuté miesto obkolesené nekonečnými žltými poľami.

Asi si viete potom predstaviť, ako veľmi otriaslo týmito tichými dobrosrdečnými ľuďmi, keď sa uprostred ich žitných polí našlo nehybné telo mladého dievčaťa.

Keď vchádzate do Leicestershire, víta vás veľká tabuľa s nápisom:

Welcome to Leicestershire

the Heart of Rural England

Čo znamená: Vitajte v Leicestershire, srdci vidieckeho Anglicka.

Provinčné rurálne časti Británie sú typické veľkými poľami, ktoré pretkávajú drobné vychodené chodníčky, takzvané footpath [fútpáf]. Niektoré majú oficiálnu tabuľku s označením, mnohé z nich poznajú len domáci. Sú skutočne krásne, najmä počas leta. Kráčate uprostred vysokých zrelých klasov, modré nebo a biele obláčky na hlavou. Vánok šumí medzi byľami a tie sa vo vzdušných prúdoch hýbu ako vlnky na veľkom žltom jednoliatom mori. A široko ďaleko ani živej duše. Nečudo, že lákajú romantických snilkov. A vrahov.

Bola to práve jedna z týchto poľných cestičiek, ktorá sa stala roku 1983 osudnou pätnásťročnej Lynde Mann. Bol to novembrový večer a môžem potvrdiť, že tie nebývajú v Británii práve najpríjemnejšie. Jesenné podvečery sú studené s hustými kúdolmi hmly, často podčiarknuté pichľavým dažďom. Možno práve preto sa Lynda rozhodla skrátiť si cestu domov po poľnej cestičke. Svoj deň strávila v škole a potom sa vybrala privyrobiť si pár libier opatrovaním detí u známych. Namiesto svojej normálnej cesty domov sa vybrala skrz polia.

Von sa z nich už ale nedostala.

Jej rodina sa prirodzene začala o ňu strachovať a rýchlo to ohlásili polícii. Celú noc strávili jej hľadaním, až ich úsilie donieslo nadránom zhnité plody. Jej telo sa našlo na poľnej cestičke Black Pad.

Lynda bola znásilnená a uškrtená vlastným šálom. Táto udalosť naplnila hrôzou celý Leicestershire.

Hovoríme o dobe, kedy neexistovali forenzné vyšetrovacie metódy. Polícia odobrala vzorky z nebohého tela a zistili, že útočník má krvnú skupinu A a jeho semeno obsahuje enzým, ktorý sa nachádza len u 10% mužov. Tieto dôkazy však nestačili na vypichnutie podozrivého a bez ďalších informácii sa musel prípad uzavrieť ako nevyriešený. Brutálna vražda rozbúrila mnoho vĺn v srdciach miestnych a zachytila i čosi, čo omína v srdci. Polia, v ktorých sa vražda stala, patrili totiž miestnej psychiatrickej liečebni Carlton Hayes. Dobre vieme, že i u nás to vždy vytiahne množstvo otáznikov a paranoidných názorov, ak sa zločin odohrá pri psychiatrii alebo väznici. Tieto domnienky však priniesli jedine paniku, nových dôkazov nebolo.

Ako ľudia však máme jednu vlastnosť a tá je univerzálna. V prípade bolestivých katastrof sa všetci snažíme pohnúť ďalej. Nie je to jednoduché, no chceme sa zmieriť s ranou, ktorú nám život udelil a bytie sa opäť zdá byť ako-tak v poriadku. Chceme byť v poriadku. Narborough sa snažilo pomeriť s vraždou mladého dievčaťa. Navyše znajúc, že to musel byť niekto z nich. Black Pad bola skutočne známa len okoliu.

Toto ticho na liečenie trvalo tri roky. Potom sa rany znova otvorili brutalitou, ktorú nik nečakal. Tridsiateho prvého júla 1986, sa pätnásťročná Dawn Ashworth, ktorej práve začali letné prázdniny, vybrala domov po návšteve u kamarátky. Cestu si skrátila poľnou cestičkou Ten Pound Lane. Jej telo našli o dva dni v lesíku vedľa poľnej cesty. Pokryté konárikmi a natrhanou žihľavou. Dawn bola brutálne zbitá, znásilnená a zaškrtená.

Modus operandi, spôsob, akým bola táto vražda prevedená, bol rovnaký ako v prvom prípade. Vzorky, odobrané na mieste činu, sa zhodovali s tými prvými. Bol to ten istý človek. Tento krát sa odohrala ale i určitá zmena.

Boli tu totižto svedkovia.

Neďaleko tela Dawn Ashworth bol pristihnutý sedemnásťročný mladík Richard Buckland. Okamžite sa stal dokonalým podozrivým. Pracoval na miestnej psychiatrii a počas vypočúvania nechcene odhalil detaily o tele, ktoré neboli verejne dostupné. Po intenzívnom nátlaku sa k vražde Dawn priznal. Zdalo sa, že prípad je vyriešený. Aspoň verejne.

Policajné vedenie vedelo, že i napriek priznaniu, mnoho tu nesedí.

Musíme si objasniť danú situáciu. Prvým problémom bol fakt, že Richard sa priznal iba k vražde Dawn, vehementne odmietal akúkoľvek účasť na zavraždení Lynn. Podľa dôkazov boli oba zločiny spáchané tou istou osobou. Druhým problémom bol jeho charakter. Išlo o mladíka s poruchami učenia, ktorý bol podrobený veľmi intenzívnemu výsluchu. Polícia bola taktiež pod veľkým tlakom, Narborough potrebovalo svojho vraha. Richard, zmätený a pod nátlakom (dosť možné, že i fyzickým, vieme, že výsluchy kedysi pripomínali skôr mučenie), by bol priznal čokoľvek. Chlapec bol odsúdený. No celá záležitosť mala veľmi trpký charakter a oba prípady tak ostali v mysliach miestnych akosi neukončené.

Zdalo sa teda, že tieto zákerné útoky ostanú bez uspokojivého konca. Narborough žilo ďalej v strachu. Po poľných cestách už nechodil nik.

Tu na scénu vchádza niekto nový, usadený v Leicesteri, zrejme ani netušiac, čo sa v malom Narborough vôbec deje. Bol totiž plne zaujatý vlastnými experimentmi.

Touto tajomnou osobou bol genetický výskumník, Alec Jeffreys, pracujúci na University of Leicester, kde sa venoval výskumu DNA. Išlo o mimoriadne zanieteného vedca, ktorý svoju lásku k biológii prejavoval už od útleho detstva. Jeho mama musela mať radosť. Raz dokonca začal pitvu mačky, ktorú našiel prejdenú vedľa cesty.

Na kuchynskom stole.

Pred nedeľným obedom.

Nikto tým nebol nadšený.

Aleca to ale neodradilo. Študoval na univerzite v Oxforde, kde si vyslúžil doktorát. Neskôr sa presunul do Amsterdamu, kde skúmal gény cicavcov. Zrejme ho ale ťahala láska k domovine a v 1977 sa vrátil do Británie, do Leicesteru. Začal učiť na miestnej univerzite, kde učí dodnes.

Mimo zaháňania študentov sa venoval i vlastnému výskumu.

DNA profilovaniu.

Doktor Jeffreys pracoval na metódach, pomocou ktorých sa dá DNA uvoľniť z bunky a mnohonásobne skopírovať v laboratórnom prostredí. Z jediného kúsočku DNA sa dajú vytvoriť milióny! kópii. Následne je túto namnoženú DNA možné rozdeliť technikou zvanou elektroforéza, ktorá genetický materiál rozdelí na fragmenty podľa veľkosti a elektrického náboju. Hrubo povedané, výsledkom je papierik na ktorom sa nachádzajú v stĺpiku čiarky rôznej hrúbky a rozdielnej vzdialenosti medzi čiarkami navzájom. Ak pozeráte ktorýkoľvek kriminálny CSI seriál, určite ste to tam niekde videli. Dnes je to rutinný postup. Vtedy to bol hotový zázrak.

Genetik sa poškrabal na hlave a uvedomil si, že hrúbka a vzdialenosť čiarok sa líši nielen medzi živočíšnymi druhmi ako ľudia a myšky. Líši sa i medzi ľuďmi navzájom. DNA profil každého jedinca je jedinečný a nenapodobiteľný. Uvedomil si, že touto metódou sa dá z akejkoľvek vzorky DNA identifikovať jedinec, ktorému patrí.

Predstavujem si, že keď si Jeffreys uvedomil čo sa mu podarilo objaviť, musel si sadnúť a utrieť si spotené čelo. Podľa vlastných slov, jeho heuréka moment nastal, keď si pri pozorovaní výsledkov vzoriek kolegov a ich rodín uvedomil, že i keď každý profil je rozdielny, medzi rodinnými príslušníkmi sú určité podobnosti. Trvalo mu asi pol hodinu, kým si dal dohromady, že pomocou svojho objavu bude možné identifikovať zohyzdené telá, potvrdiť rodinnú príslušnosť, vyvrátiť spory otcovstva…

Dôležitosť svojej metódy okamžite predviedol v 1985 na prípade malého chlapca, ktorému hrozila deportácia. Drobec, ktorý sa narodil v Británii, avšak jeho rodina pôvodne pochádzala z Ghany, nemal dokumentáciu ktorou by vedel preukázať právo ostať v krajine. Jeho rodina práva ostať mala, no nijako nemohli dokázať, že chlapec k nim patrí. Vďaka DNA profilovaniu Aleca Jeffreysa sa podarilo dokázať, že chlapec je skutočne biologickým synom matky. Podľa samotného génia, často spomína na enormnú úľavu v očiach chlapcovej mamky, keď bola jeho deportácia zmietnutá zo stola.

Vyriešenie daného imigračného rozporu prinieslo laboratóriu výbušnú slávu a keďže bolo jediné svojho druhu, žiadosti na stanovenie príbuzenstva a identifikáciu tiel sa hrnuli vodopádom z celého sveta. Alec mal plné ruky práce.

Keď sa o tejto revolučnej technike dozvedel detektív Baker, vedúci vyšetrovania vrážd v Narborough, neváhal ani na moment, a kontaktoval doktora Jeffreysa. Opísal mu priebeh vyšetrovania a urgentne ho požiadal o pomoc. Detektív Baker potreboval dokázať ne/vinu Richarda Bucklanda. Doktor Alec neskákal od radosti. Z vrážd v Narborough mu naskakovala husia koža.

„DNA profilovanie nebolo mienené na vyšetrovanie kriminálnych činov,“ odvetil na Bakerovo naliehanie. „Riešime ním rozpory otcovstva a imigračné prípady. Pochybujem, že by súd prijal moje výsledky ako skutočné dôkazy.“

„Ste naša jediná nádej,“ riekol detektív vážne a pritom sa mu trochu zatriasol hlas (to je len výmysel mojej fantázie).

Doktor nakoniec súhlasil. Bol však skeptický. Vzorky z tela Lyndy Mann mali už vyše troch rokov. Pravdepodobnosť, že sa z nich bude dať dostať DNA, bola blízka nule. Doktor Alec bol ale ochotný sa o to aspoň pokúsiť.

Prvým problémom bolo vôbec nájsť akékoľvek pozostatky použiteľného genetického materiálu. Druhým problémom bolo rozlíšiť DNA získanú zo spermii od DNA vaginálnych buniek.

Policajnému zboru bolo odporúčané mať veľmi nízke očakávania.

Avšak, ako povedia Angličania, lo and behold (hľa, hľa), izolovanie bolo úspešné. Tímu doktora Aleca sa podarilo izolovať DNA útočníka.

Profil vzoriek z oboch zavraždených dievčat potvrdil, že išlo o toho istého muža. Nadšenie bolo citeľné. Ostávalo už len porovnať profil DNA získaných zo spermii so vzorkou krvi Richarda Bucklanda. Zhoda bola… nulová.

Viem, sklamanie. Ale musíme sa na to pozrieť z tej svetlej stránky. Podľa slov doktora Jeffreysa:

„Nemám absolútne žiadne pochybnosti o tom, že on (Buckland) by bol inak odsúdený ako vinný.

Bola to pozoruhodná udalosť.“

Richard Buckland sa stal prvou osobou v histórii, u ktorej bola preukázaná nevina pomocou forenzného DNA profilovania. Nebyť doktora, Richard by zrejme strávil celý život za mrežami. Policajný zbor si bol samozrejme vedomý, že Bucklandovo prepustenie stiahlo ich číslo podozrivých na nulu. Podľa očitých svedkov jeden z vedúcich vyšetrovania namrzene zamrmlal:

„Jednu chvíľu máme nášho vraha a teraz máme veľké hovno.“

V budúcich článkoch sa poväčšine stretneme s absolútnym zlyhaním polície. Niekedy je len ťažko uveriteľné, akých chýb sa dá dopustiť počas vyšetrovania. Budete sa chytať za hlavu a pomyslíte si, že i vy by ste to pokašľali menej. Nie však dnes. Dnes sa pozrieme na vyšetrovanie ako z učebnice.

Detektív Baker nebol samozrejme výsledkom vyšetrovania nadšený. V malom Narborough vyčíňal chladnokrvný vrah a bolo viac než pravdepodobné, že zaútočí znova. Museli sa vrátiť na bod nula. Vytiahli všetku dokumentáciu a prečesávali riadok za riadkom, výpoveď za výpoveďou. Nedokázali ale objaviť nič nové. Detektív Baker sa teda opäť upriamil na DNA profilovanie. Ak mohli výsledky DNA preukázať nevinu, prečo by nemohli preukázať vinu? Bakerovi bolo okamžite jasné, čo musí urobiť. I keď sa to zdalo byť šialené. Zo steny strhol mapu Leicestershire, naskočil do auta a okamžite vyhľadal doktora Aleca. Odtiahol vedca na bok a rozhorúčene ťapkal na mapu.

„Tu,“ povedal náruživo, „tu nájdeme nášho vraha.“

Vzal fixku a zakrúžkoval Narborough a priľahlé dediny Enderby a Littlethorpe.

Policajný zbor z Leicestershire v spolupráci s laboratóriom Aleca Jeffreysa sa rozhodol otestovať DNA každého muža žijúceho vo vyznačenej oblasti. Bláznovstvo.

Kritériá boli nasledovné:

muži vo veku 17 až 34 rokov
žiadne alibi počas hodín, kedy sa vraždy odohrali

1987 bol rokom, počas ktorého sa odohral prvý masový DNA skríning. Vyše šesť mesiacov laboratórium v Leicesteri skúmalo vzorky krvi a slín od viac než 5500 mužov zapadajúcich do kruhu kritérií. Ani jedna však nesedela s profilom získaným zo semena vraha.

Detektív Baker teda rozšíril kritériá. Na testovanie sa mohli dostaviť i muži, ktorí na čas zločinu potvrdené alibi mali. Tu musím poznamenať, že skríning bol dobrovoľný. Avšak v prípade, že ste nemali čo skrývať, nebolo problémom sa naň dostaviť. Akoby to vyzeralo ak by ste odmietli?

Predstavte si tiež tlak, pod akým museli byť Doktor s Detektívom. Predstavte si všetky tie financie, nadčasy, pracovnú silu a nekonečný čas, ktoré boli investované do honu na čarodejnicu. Reputácia zboru i laboratória visela na vlásku. Celý svet s napätím čakal na vraha z malého Narborough. Popisy tohto vyšetrovania sa rozoberali vo všetkých svetových denníkoch.

Mesiace a mesiace vyšetrovania však nepriniesli žiadnu zhodu. Situácia sa zdala byť beznádejná. Geografický okruh nebolo možné rozšíriť. Nie je možné a ani etické testovať každého muža v Británii. Vyšetrovanie sa pozastavilo.

Povedzme si úprimne, tu väčšina prípadov končí. Len neradi myslíme na to, koľko z nich je odložených niekde v krabici na polici a nikdy sa nedočkajú svojho šťastného konca. Toto ale nie je jeden z nich.

Priblížme si kultúru Veľkej Británie. Ak sa chcete v Anglicku dobre najesť i si vypiť, netreba chodiť na dva rôzne miesta. Máte chuť na obličkový koláč alebo vysmážanú rybu s hranolčekmi na octe? Idete do pubu. Chcete si dať tri pinty tmavého Guinessu? Idete do pubu. Chcete sa stretnúť s partou kamarátok a dať si pár Pornstar Martini, keď majú akciu dva za jeden? Ide sa do pubu.

Ide o akési komunitné obývačky. Na stenách sú polepené ošúchané tapety a zem brázdi obdratý koberec. Sedíte v mierne ošarpanom kresle, do ktorého vylízalo množstvo zadníc citeľné jamky, a napchávate sa vyprážanými hranolčekmi zo sladkých zemiakov. Nejde o nič noblesné, i keď samozrejme, existujú aj také miesta.

V riadnom pube dochádza k nespočetnému množstvu opileckých bitiek. Ľudia, ktorí tu pracujú, vyzerajú, že im nerobí problém zobrať vašu objednávku ale i vám jednu vylepiť, ak sa pod vysokým promile neviete správať. Puby sú teda zväčša poriadne miesta, kam si chodia oddýchnuť poriadni ľudia.

Jedným z dnes už nechválne známych pubov je The Clarendon v Leicesteri. I tu sa tak ako inde pije i je i veselí.

Prvého augusta 1987 sa Ian Kelly, miestny pekár, v hlasnom návale opitého chválenia, nadšene rozprával o vlastnom DNA skríningu. Priznal sa, že nebol v skutočnosti testovaný pod vlastným menom, ale dal sa zapísať pod menom kolegu. Jeho spolupracovník z pekárne už totiž tiež podstúpil testovanie pod menom iného človeka. Očividne kamaráta, ktorý sa bál testovania z dôvodu, že mal starý záznam za vlámanie. S radosťou predvádzal ako s neznámym kamarátom strihali fotky a laminátovali ich do falošných občianskych.

Toto nadšené bľabotanie by bolo ostalo v opitých ušiach Ianovych kamarátov, nebyť dámy, ktorá sedela nablízku a celý rozhovor nechcene vypočula. Táto žena, ktorej meno sa neudáva z bezpečnostných dôvodov, to okamžite oznámila na polícii. Opäť sa bolo čoho chytiť, i keď šlo skutočne o vyschnuté steblo.

Ian Kelly bol predvolaný na vypočúvanie. Tu ho už guráž opustila a rýchlo priznal, že osobou, ktorá ho požiadala o sfalšovanie vzorky, bol Colin Pitchfork.

Pitchfork bol zatknutý devätnásteho septembra 1987.

Trochu si na túto osobu posvieťme. Colin Pitchfork sa narodil 23. marca 1960 a väčšinu svojho života prežil v dedinke Littlethorpe. So svojou manželkou mali dvoch synov. Pracoval ako pekár v miestnej pekárni a bol známy ako vynikajúci pracovník. Jeho špecialitou sa stalo modelovanie delikátnych tort a dúfal, že si časom otvorí vlastnú cukráreň. Podľa slov jeho vedúceho bol Pitchfork dobrý pracovník, ktorý vždy chodil načas, avšak… nedokázal nechať ostatné zamestnankyne na pokoji. Neustále s nimi jednostranne flirtoval.

Pri prechádzaní jeho záznamov okamžite zasvietil veľký červený výkričník. Pitchfork mal nespočetné množstvo zápisov za neslušné odhaľovanie na verejnosti. Bol to teda on, kto mal záznam, a nie kamarát ako to pôvodne tvrdil. Priznal sa k odhaleniu pred viac než 1000! ženami. Podľa Colina sa táto úchylka u neho objavila v skorej adolescencii. Vzrušovala ho nie samotná nahota, ale fakt, že dievčatá pred ním utekali s hrôzou. Neviem, čo k tomu dodať.

Po opakovanom obťažovaní bol mladý Pitchfork odporučený na liečenie v Carlton Hayes.

Po ukončení terapie táto aberácia úspešne prestala. Alebo aspoň sa to tak zdalo. V Colinovej hlave sa predstavy totižto začali gradovať a na uspokojenie boli potrebné agresívnejšie činy. Odhaľovanie sa mu zdalo už nudné.

Ku koncu dňa svojho zatknutia sa priznal k vražde oboch dievčat.

Kým mu boli čítané práva, jeden z detektívov sa nezdržal a náhle vybuchol:

„Prečo Dawn Ashworth?“

Pitchfork mykol plecami a odvetil:

„Príležitosť. Bola tam ona a bol som tam i ja.“

Z detailov, ktoré následne poskytol polícii naskakovala husia koža i ostrieľaným vyšetrovateľom. Počas vraždy Lyndy Mann bolo jeho auto zaparkované poblíž miesta činu a na zadnom sedadle tíško spal jeho novorodený syn. Po akte sa Pitchfork aj s dieťaťom vrátil domov a uložil syna do postieľky. Colinova chladnokrvnosť šokovala celý tím.

Posudok psychiatrickej správy zaznamenal poruchu osobnosti psychopatického typu spolu s vážnou psychosexuálnou patológiou a varoval, že Pitchfork je mimoriadne nebezpečná osoba, ktorá bude i naďalej hrozbou pre verejnosť, ak sa jeho stav nebude liečiť. Súd mu udelil doživotie.

Doživotie však len málokedy skutočne znamená doživotie. Pitchfork si musel odsedieť minimum 30 rokov, ktoré sa však v 2009 skrátili na 28 rokov. Za dobré správanie.

Colin Pitchfork vo väzení rozhodne nelenil. Počas väzby získal vysokoškolské vzdelanie a stal sa expertom na prepisovanie hudby do Braillovho písma. Je len ťažké posúdiť, či sa venoval takejto filantropickej činnosti zo skutočných pohnútok, alebo to bol len pozlátok, ktorý chcel využiť na obalamutenie sudcov. Tak či onak, v apríli 2016 Colinovi právnici načapili jeho vzorné správanie a činnosť pre slepých ako dôvody na podmienečné prepustenie z väzenia.

Táto požiadavka bola našťastie zamietnutá. Bolo však navrhnuté, aby bol Pitchfork presunutý do väzenia s voľným režimom. V januári 2017 sa tak i stalo a Colin si ďalej odpykával svoj trest v bližšie neoznačenej väznici. O podmienečné prepustenie žiadal v 2018, no po vážnom rozhovore s rodinou pozostalých, súd jeho prosbu opäť zamietol.

Voľný režim mu však podstatne zvýšil kvalitu života. I keď sa Pitchfork i teraz musí vracať na noc do väzby, dni ma povolené stráviť vonku a rozhodne toto právo využíva. V novembri 2017 bol odfotografovaný ako sa prechádza po centre mesta Bristol, kupuje si sendvič v nákupnom centre a nadšene listuje v cukrárskych knihách. O prepustenie bude môcť znovu požiadať v 2020.

Kath Eastwood, mama Lyndy, rozhodne nie je rozčarovaná od nadšenia. Novinárom odkázala:

„Možno si spravil diplom, ale tiež znásilnil a zavraždil dve dievčatá.

Môžete povedať, že je to vzorný väzeň, ale nikdy nezabudnite, že je to i vzorný vrah dvoch detí.“

***

Pri čítaní detailov tohto prípadu ma mrazilo v kostiach. Len pár kilometrov odo mňa sa odohrali brutálne vraždy a ich činiteľ si voľne kupuje knižky o tom ako upiecť banánový chlieb.

„Neuveríš, čo ti porozprávam,“ náhlivo som strkala články Bubon Jackovi pod nos. Odlepil si mobil z tváre a stačilo, aby si prečítal len nadpis.

„Pravdaže to poznám. Tu to každý pozná,“ pokrčil plecami.

Moje vypúlené oči ho značne pobavili.

„Občas po tých poľných cestách i chodím,“ zasmial sa. „Je to zvláštne. Oh, a moji rodičia poznajú pár ľudí, ktorí boli na tom DNA testovaní.“

„Prečo si to nikdy nespomenul?!“

„Prečo by som ti o niečom takom hroznom hovoril?“ opýtal sa znepokojene.

Debaty o skutočných zločinoch asi nie sú pre každého.

Ďakujem za čítanie.

Bavte sa a dávajte si pozor!

Kristína

Zdroje

http://www.exploreforensics.co.uk/forenisc-cases-colin-pitchfork-first-exoneration-through-dna.html