Na chvíľu sa zastavte a predstavte si Cookstown, Severné Írsko.
Košaté lesy, kamene, rozbúrené studené more, ktoré večne bije do zubatých útesov.
Chudoba.
Po oblohe sa valia oceľové mraky, účes neprestajne ničí namrzený vietor.
A chudoba.
Letá sú studené, zimy hmlisté a nudné.
A chudoba.
Na raňajky sú zemiaky, na obed sú zemiaky, na večeru hádajte čo…
Ovsená kaša.
A chudoba.
Obľúbený je aj chlieb. Zemiakový. Všetko je zemiakové. Všetko je chudobné.
Prirátajme si k tomu rok 1883, kedy sa tento kus ostrova zmietal v nepokojoch a veľký hladomor, ktorý si vyžiadal takmer jeden a pol milióna obetí a Veľká Británia nepohla ani prstom (hanba), skončil pred sotva dvadsiatimi rokmi (nedostatková potravina – zemiaky), je celkom pochopiteľné, prečo sa štrnásťročná Mary Mallon jedného zase upršaného dňa vytackala zo svojho machom obrasteného domčeka, poobzerala a povedala hrubým írskym prízvukom:
„Toto je fakt nanič. Chcem more v ktorom sa môžem kúpať a jesť niečo iné ako zemiaky. A už nechcem byť chudobná. Amerika, som tvoja.“
Mary bola typická Írka. Mocná bledá mäsitá katolíčka. Žena činu, ktorá potlačí emócie niekam, kde sa nimi netreba zaoberať a pokračuje ďalej v praní bielych záster. Dokonalý človek na prežitie v akýchkoľvek podmienkach.
To Mary Mallon netušila, akej slávy sa jej dostane, i keď asi nie tak, ako by si priala.
Netrvalo dlho a Mary sa ocitla na pobreží USA, kde sa jej ujali strýko a teta. Ako životaschopná žena, ktorá sa nebojí žiadnej driny, Mary brala akúkoľvek drobnú prácu, väčšinou servilného charakteru. Možno to mala v génoch ako deva z Cookstown (cook – kuchár), jej prominenciou sa čoskoro stalo varenie a bola ním dobre známa (možno to bola radosť z faktu, že v rukách mala aj niečo iné ako zemiaky).
Mary si čoskoro vybudovala reputáciu natoľko dobrú, že si mohla dovoliť odísť od rodiny (pá pá, lúzri) a začala pracovať ako dobre platená profesionálna kuchárka pre zámožné rodiny. Rok 1900 bol v jej denníčku zapísaný ako bod zlomu, kedy sa ocitla v Mamaroneck, New York. Určite si viete predstaviť to nadšenie. Zo skalnatého írskeho pobrežia do metropoly. Nice.
Mary žila a šila a varila šťastne až do smrti. Amen.
Bohužiaľ, nie však svojej. Stačili sotva dva týždne a jej zamestnávatelia záhadne ochoreli. Rodina prejavovala príznaky ako bolesti v brušnej oblasti, horúčky, vyrážky či silnú hnačku, ktorá viedla až ku krvácaniu. Viete presne odkiaľ. Rodinný lekár mohol skonštatovať iba jedno.
Týfus.
Mary zrejme prevrátila oči: „Pane Bože, toto je iba moje šťastie.“
Ako správna domáca pomocnica sa vzorne starala o svojich pacientov. Až kým si jedného dňa z jasného neba neuvedomila „počkať, toto nie je súčasťou mojej práce,“ a presunula sa k novej, zdravej rodine. Myslím, že jej to nemôže nikto zazlievať.
Týfus, na to sa nepozerá dobre.
Roku 1901 sa presťahovala na Manhattan. Na Maryne nešťastie, jej prácu znova čoskoro kazili návaly hnačiek a horúčok. Aby toho nebolo dosť, domáca práčka na ochorenie umrela. Predpokladám, že to pre našu Írku znamenalo navyše kopy ušpineného šatstva na pranie.
Tu si Mary Mallon definitívne adoptovala prístup „toto nie je môj problém“ a okamžite si našla si nové miesto.
Jej varenie muselo byť legendárne ak nikomu neprekážalo, že ich nová kuchárka prichádzala z domácností, kde ľudia záhadne umierali na brušný týfus. Zdôrazňujem záhadný, keďže týfus je choroba špinavých rúk a to sa vo vysokej vrstve nenosí. Určite to vyvolalo mnoho klebiet medzi mladými dámami v korzete z veľrybých kostí, no obyčajnú írsku kuchárku hrubých čŕt si nik ani nevšimol.
Sú to práve tí, ktorí unikajú nášmu radaru, ktorí majú čosi za lubom, možno niekedy i nechcene.
Mary pokračovala vo svojom povolaní u vplyvného právnika. Domácnosť pozostávala z ôsmych členov. U sedem z nich sa prejavili klasické symptómy týfusu.
Viete si predstaviť ako sa asi mohla naša úbohá kuchárka cítiť. Na každom kroku smrť, kamkoľvek sa otočila, všade zúrilo ochorenie, ktoré sa pokladalo za problém iba tých najchudobnejších, najúbohejších a najšpinavších. Smrť akosi kráčala Mary v pätách.
Roku 1906 sa zamestnala v Oyster Bay, Long Island, jednej z najelitnejších častí New Yorku. Tu pracovala pre niekoľko rodín. Keďže ide o dobu, kde jediným zdrojom informácii boli iba noviny (predstavte si toho malého chlapca v baretke ako vykrikuje „Noviny! Kúpte si dnešné noviny!“), nik nepochyboval o kvalitách našej šikovnej namrzenej Írky. A fakt, že kdekoľvek varíte, tam miestni umierajú, nevyzerá dobre v životopise. Kto z nás pri jeho písaní občas nevynechá nejaký ten nelichotivý detail.
Mary takto pracovala pre ďalšie tri rodiny. V jednej z nich desať z jedenástich členov prejavilo fatalistické príznaky.
Neviem, ako to Mary Mallon robila (mohla by sa podeliť, ak by bola ešte nažive), no i napriek katastrofám, ktoré ju stíhali, darilo sa jej získať jednu lukratívnu pozíciu za druhou. Ako jednoduchá žena, nikdy nepremýšľala nad tým, že by za touto reťazou nevysvetliteľných nešťastných náhod mohla byť ona.
Karty nevedomosti sa však otočili, keď sa Mary podarilo obsadiť miesto u jednej z najlukratívnejších rodín v New Yorku, u bankára menom Charles Henry Warren.
Na americkú metropolu zosadlo leto a medzi rozhorúčenými mrakodrapmi sa dalo len sotva vydržať. Warren, ako každý správny vplyvný človek, si prenajal domček na Oyster Bay, od Georga Thompsona a jeho manželky.
Mary, ktorá to tu dobre poznala, nasledovala rodinu.
V priebehu niekoľkých dní, od 27. augusta do 3. septembra, ochorelo šesť z jedenástich členov rodiny. Znovu si predstavme ako Mary otrávene prevrátila oči a zalomila rukami. Ďalší chorí chudáci na starosť. Opakujte po mne:
„Toto nie je môj problém!“
A bola preč.
Charles Henry Warren, samozrejme, nebol chorobou, ktorá kosila jeho rodinu, práve nadšený. Majitelia domu, Thompsonovci, boli touto udalosťou zhrození a najali odborníka, sanitačného inžiniera, aby odhalil zdroj ochorenia. Ich prvotná idea bol zdroj vody v nehnuteľnosti či ustrice, ktoré mala rodina na večeru. Isto boli celí spotení pri pomyslení, že ich bude Warren za postihnutie svojej rodiny mastne žalovať.
Inžinier, George Soper, ktorý sa na miesto činu dostavil, mal však iný názor.
Soper bol ako poľovnícky pes, vysoko trénovaný v oblasti týfusových ohnísk, odhodlaný nájsť zdroj za akúkoľvek cenu. Oči mal podliate krvou a zreničky zamierené na jediný cieľ. Stačilo, aby si čuchol nakazeného vzduchu a vedel, odkiaľ vietor fúka.
Po vyspovedaní celej rodiny sa jeho zrak upriamil na írsku kuchárku. Nadvihol obočie a na tvári sa mu roztiahol krivý úsmev. George Soper, ako trénovaný ostrostrelec, si rýchlo vynašiel Marynu pracovnú históriu a dal si dohromady dve a tri. Pätnásteho júna, 1907, publikoval v Journal of the American Medical Association nasledovné riadky:
„Zistilo sa, že daná rodina vymenila kuchárov štvrtého augusta. K tomu došlo asi tri týždne pred vypuknutím týfusovej epidémie. Nová kuchárka, Mallon, zostala v rodine iba krátku dobu a odišla asi po troch týždňoch od zjavu ochorenia. Mallon bola opísaná ako Írka okolo štyridsiatky, vysoká, ťažkej postavy a slobodná. Zdala sa byť dokonale zdravá.“
Neviem, prečo George Soper cítil potrebu zdôrazniť, že Mary bola single. Mohli by sme špekulovať. Niežeby to bolo lepšie ako zvyšok tohto nelichotivého opisu.
Nasledujúce udalosti si predstavte asi nejako podobne: spomeňte si na naháňačky z Toma a Jerryho alebo tú slávnu scénu z Asterixa a Obelixa kontra Kleopatra, kde sa zúfalo snažia dostať z pyramídy a komicky behajú za Idefixom po temných tuneloch. Určite viete, čo mám na mysli, však? Či? Ni? Nevadí.
Soper snoril po akýchkoľvek zmienkach o ťažkej írskej kuchárke v New Yorku. Avšak v momente ako naďabil na stopu, Mary nič netušiac dala výpoveď a presťahovala sa do inej časti mesta.
Na sanitačného inžiniera sa však usmiala šťastena, keď v ateliéri na Park Avenue vypukol nový prípad. Dvaja členovia služobníctva boli ťažko chorí a mladá dcéra majiteľov ateliéru umrela. Soper sa okamžite presunul na miesto činu, aby zistil či je prítomná kuchárka. A veruže bola. Nebol ňou nik iný ako samotná Mary.
Sprvu sa snažil kontaktovať ju v mieri a získať vzorku telesných tekutín, aby mohol potvrdiť svoju teóriu. Ich prvé stretnutie opísal v denníku asi nejako takto:
„Náš prvý rozhovor sa odohral v kuchyni tohto domu. Snažil som sa byť nanajvýš diplomatický, no musel som jej povedať, že ju podozrievam z toho, že je to práve ona kto robí všetkých týchto ľudí chorých a potrebujem vzorky jej moču, stolice a krvi. Netrvalo dlho, kým Mary zareagovala na tieto domnienky. Schmatla vidličku na porciovanie mäsa a približovala sa ňou mojim smerom. Rýchlo som prešiel dole dlhou úzkou chodbou, cez vysokú železnú bránu a von na chodník. Cítil som pri sebe šťastenu, že sa mi podarilo utiecť.“
Soper sa pokúsil konfrontovať Mary znovu, čo opakovane viedlo k násilnému stretu. Bez priameho dôkazu musel zúfalý sanitačný inžinier vymyslieť inú taktiku. Rozhodol sa ísť na to cez neochvejné fakty. Zhromaždil výpovede všetkých rodín, kde sa Mary nachádzala za posledných päť rokov.
V siedmych z osem rodín sa z jasného neba zjavil brušný týfus. Ani toto však nestačilo na to, aby získal povolenie na odobratie vzoriek od Mary. Navrhol dokonca, že napíše o nej knihu a všetok zisk pôjde na jej účet. Mary sa po tomto návrhu nahnevane otočila a ráznym buchnutím dverí sa zamkla v kúpeľni. Otvorila dvere, až keď si milý Soper dal odchod.
Jeho úsilie nakoniec prinieslo zrelé plody nadšenia, keď bola konečne k Mary vyslaná uznávaná lekárka Sarah Josephine Baker. Pre začiatok len na malý pokec. Táto výmena bola pokojná, no Mary Mallon veľmi rýchlo dala najavo, čo si o tom celom myslí. Baker súcitila s nešťastnou Írkou, no pochopila, že násilie bude potrebné na jej zadržanie. O niekoľko dní sa vrátila aj s políciou. Ako si viete predstaviť, táto razia rozhodne nešla ľahko. Baker zaznamenala túto výmenu nasledovne:
“Mary nás vyzerala a vykúkala von, držiac v ruke kuchynskú vidličku ako dlhé bodlo. Vrhla sa na mňa tou vidličkou a ja som ustúpila vzad a narazila do policajta a celá táto scéna bola natoľko mätúca, že kým sme sa znovu dostali cez dvere, Mary zmizla. A slovo „zmizla“ nie je postačujúce na to, čo sa udialo. Ona sa doslova vyparila bez stopy.“
Po dôkladnom prehľadaní domu si doktorka a polícia rýchlo uvedomili, že Mallon utiekla z domu k susedom, kde sa skryla v šatníku. Tu ju opäť konfrontovala doktorka Baker:
„Vyšla von bojujúc a nadávajúc, a oba dokázala robiť s desivou zdatnosťou a energiou. Znova som sa snažila hovoriť s ňou rozumne a opätovne som ju požiadala o vzorky, no bez úspechu. Bola presvedčená, že ju zákon chlipne prenasleduje a to i napriek tomu, že neurobila nič zlé. Bola si istá, že nikdy netrpela na brušný týfus, vo svojom presvedčení bola až šialená. Nedalo sa robiť nič iné, len ju zobrať so sebou. Policajti ju museli odvliecť do sanitky a ja som na nej doslova sedela celou cestou až do nemocnice. Bolo to ako byť zavretá v klietke s rozzúreným levom.“
Mary bola proti svojej vôli držaná v nemocnici Willard Parker a vo vzorke jej stolice bola potvrdená baktéria Salmonella typhi. V roku 1907 bolo identifikovaných v New Yorku vyše 3000 prípadov týfusu, ktoré sa pripisujú ako zásluha Malloninho varenia.
Od tohto momentu sa z Mary Mallon stala celebrita a prischla jej nesmrteľná prezývka:
Týfusová Mary
Nasledovali hodiny a hodiny vypočúvania, kde Mary nakoniec priznala dosť nepríjemné detaily, z ktorých sa tak trochu pozdvihne i zamrzne úsmev zároveň. Pochádzajúc z veľmi jednoduchých pomerov, Mallon nevidela zmysel v základných hygienických praktikách ako umývanie rúk (život je na také nezmysly príliš krátky a práce je mnoho). Odporúčalo sa vyoperovať jej žlčník, keďže sa verilo, že práve to je ložisko týfusu. Mary bola vôbec prvá v histórii identifikovaná ako zdravý nosič baktérie Salmonella typhi. Mary nechápala, čo to znamená byť nosičom a neochvejne tvrdila, že je zdravá. Keďže naša Írka skutočne netrpela žiadnymi príznakmi a ani jedno z úmrtí nebola plánovaná vražda, (a Mary sa tiež rozhodla žalovať úrad verejného zdravotníctva New Yorku) zákon nemohol držať Mary za mrežami. Mohlo jej byť dané jedine odporúčanie. Mallon dostala zákaz pracovať ako kuchárka, voči čomu sa neoblomne bránila. Vďaka svojej tvrdohlavosti ostala v izolačnej karanténe tri roky v špeciálnom sanatóriu na ostrove North Brother.
Zdá sa, že táto doba stačila na to, aby Mary nakoniec zmenila názor.
Devätnásteho februára 1910 súhlasila s obmedzeniami a prísnym zákazom pracovať ako kuchárka. Prisľúbila tiež, že bude dôkladne dodržiavať hygienu a všetky opatrenia, aby nenakazila ďalších jedincov. Zdravotné orgány, uspokojené týmto prehlásením, ju prepustili späť na pevninu.
Treba uznať, že Mary skutočne dodržala slovo a niekoľko rokov pracovala ako práčka v rôznych zariadeniach. Nebola však nadšená. Pranie bielizne bola namáhavá a náročná práca, ruky a chrbát trpeli. Chemikálie. Plat bol mizerný. A koniec koncov, Mary Mallon nebola v danej oblasti zdatná a rozhodne nie zapálená pre túto profesiu. Hoci, kto z nás by nadšene vyskakoval z postele o štvrtej ráno a vykrikoval: „O jej! Čas ručne prať v lúhu obliečky po nebožtíkoch!“
Mary urobila teda to, čo urobí každý slušný človek, ktorý si je vedomý, že vlastnými rukami roznáša ťažkú, potencionálne letálnu infekciu.
Zmenila si meno na Mary Brown a vrátila sa inkognito k vareniu. Nasledujúcich päť rokov pracovala v početných kuchyniach a kdekoľvek sa zjavila, tam vypukla epidémia.
Mallon menila prácu tak často, že ju nedokázal vystopovať ani samotný Soper.
Neochvejná Írka sa nakoniec zamestnala na tom najhoršom možnom mieste. Na pôrodnom oddelení v centre New Yorku. Jej tvrdohlavé odmietanie vlastného stavu zapríčinilo smrť dvoch ľudí a dvadsaťpäť ochorelo. Táto udalosť pritiahla pozornosť polície a mnohým bolo rýchlo jasné, kto sa skrýva za touto hrôzou. Mallon však bola znova preč.
Jej osudnou chybou sa stalo to, na čo doplatí mnoho z nás. Koniec koncov, dobré srdce. Mary Mallon bola zatknutá pri návšteve svojej kamarátky, ktorej dobroprajne doniesla obed (úprimne, daná kamarátka mala asi dosť veľké šťastie, že sa polícia zjavila skôr, než sa do jedla pustila).
Mary bola odvlečená späť do karantény na ostrov North Brother dvadsiateho siedmeho marca 1915. Lekári znova tlačili na kuchárku, aby si dala odstrániť žlčník, čo Mallon vehementne odmietala. Keďže odmietala i spolupracovať, dodržiavať rady a zásady či zmeniť povolanie, Mary si takto voľky-nevoľky vybrala odsúdenie na život v karanténe. Celý zvyšok života prežila v osamelosti, jej jediným spoločníkom bol malý psík. Nebolo to tak zlé ako sa však zdá. Mnohí chápali Marynu pozíciu a skutočnosť, že to bola ignorancia a nie zloba, ktorá viedla k smrti toľkých ľudí. Oficiálne sa Mary pripisujú tri fatality, no v skutočnosti je toto číslo nemožné odhadnúť. Bol to vôbec prvý podobný prípad v histórii New Yorku, kedy sa bili záujmy verejného zdravia a práv jednotlivca. Práve z tohto dôvodu Mary prežila zvyšok v života v komfortnej časti sanatória, kde mala vlastné obydlie a i keď mohla variť už jedine iba sebe, často ju navštevovali lekári i sestry a bavili sa s ňou len o tom, o čom sama chcela. Priznala, že v jej živote sa vyskytlo niekoľko milencov. Keď sa však lekári snažili zistiť ich mená, aby mohli skontrolovať ich zdravotný stav, Mary odmietla podať akékoľvek bližšie informácie. Hádam z hnevu, keďže ju na North Brother nikdy nik neprišiel navštíviť. Mallon mala povolené návštevy na pevnine, no podľa niekoľkých svedkov, jej rodina nebola z jej návštev práve nadšená.
Mary teda strávila zvyšok svojich dní na ostrove v spoločnosti nespočetného množstva kníh, personálu a zvedavých novinárov (ktorí mali zakázané zobrať si od Mary čo i len pohár vody).
Celý život sa Mary Mallon pýšila svojou pevnou írskou konštitúciou, až do osudného Vianočného rána roku 1932, kedy utrpela porážku. V sanatóriu strávila ešte ďalších šesť rokov, neschopná chôdze a zomrela na zápal pľúc jedenásteho novembra, 1938, vo veku šesťdesiat deväť rokov.
***
Nuž, možnože niektorí z vás sa rozumejú do baktérii a sú zapálení hádať sa. I keď si Mary nerada umývala ruky, samotné teplo z varenia muselo Salmonellu zneškodniť a jedlo bolo teda bezpečné na konzumáciu. Aj Soper pozoroval daný jav, no veľmi rýchlo rozlúštil daný problém. Kamkoľvek sa Mary podela, najpopulárnejším pokrmom, ktorý táto šikovná Írka vedela zosnovať, bol zmrzlinový krém s kúskami čerstvých broskýň. Podľa Soperových slov:
„Predpokladám, že niet lepšej cesty ako si môže kuchár zotrieť z rúk do jedla všetky mikróby a infikovať celú rodinu.“
Ďakujem za čítanie.
Bavte sa a dávajte si pozor!
Kristína
Zdroje:
https://en.wikipedia.org/wiki/Mary_Mallon
https://www.history.com/news/10-things-you-may-not-know-about-typhoid-mary
Celá debata | RSS tejto debaty